Smysl pomyslu

(ohledání Kristána Čury a Luboše Vlacha)

Myslieť znamená výzvu a jazyk je mi takou výzvou ako si s myslením poradiť a naopak.

Jak si s myšlením poradit; a jak se u toho nezranit (¡babo raď!); mohu radit svému ¿vlastnímu rozumu? V tomto ohledu jsem skeptik … vidím stíny těch osvícenských fikcí a lidové víry v pokrok. Podívej se k jakým až hanebnostem a brutalitám nejdrsnějšího kalibru dotyčný tzv. rozum vede! Tento druh víry nebaštím a trvám na tom, že tzv. myšlenka je smyšlenkou. Je načase si přiznat jaké faktory tzv. rozum sleduje a o co se opírá. Mám za to, že především o paměť, což je zajisté zóna ošidná a děravá. Paměť je samozřejmě imaginací a rozum facilituje symboly a analogie. Jasně že jde o rozlišovací schopnosti! Dogma tzv. myšlení je perseverací pověry v racio!!! Celé to stojí na vodě …

No povedal by som, že než na vode ešte snáď skôr na vede, že rozum je tu od toho aby človek bol vedeckým, alebo aby sa tak zdal, že vie – ve-da. Védanta.

Vida ho … Aby rozum věděl, musí reflektovat. Ale on si nevidí ani na špičku vlastního nosu. Věda je ultradogmatickým, intolerantním náboženstvím a jejím papežem je rozum. Samolibý racionalismus je papežštější než papež, straší mu v (babylónské) věži a jeho katakomby jsou zaplavovány vodami nevědomí …

Myslím, že jedna vec je myslieť a iná vec hovoriť. Jazyk je výzvou, lebo rozum sa nedá zaškatuľkovať, alebo aby som to povedal ináč – človek nemyslí rozumom, ale jazykom. A keď máš jazyk, tak v ňom máš asi aj rozum.

Což je dokladem toho, že racio je imaginací. Rozum je terminus technicus, název té představy.

Koniec koncov považuješ ty rozum za zdravý?

Pokud Světová zdravotní organizace (WHO) definuje zdraví jako nepřítomnost nemoci, tak rozum (jakožto smyšlenka sebe sama) zřejmě zdravý není, je nepřítomný v přítomném.

Existuje niečo ako zdravý jazyk? Ja by som si tú otázku o pravde jazyka kládol ako otázku zdravia jazyka.

Když mu to chutná …

Čo narába čím a akú výdrž má jazyk ako nástroj rozumu? Je rozum nástrojom povrchným?

Jazyk detekuje, ale proč nazývá orgán (jazyk) strojem (nástrojem) nevím. Lingvistický organismus je živý, multifunkční a transcendující.

Jazykom sa viem dostať pod povrch rozumu, alebo rozumom sa dostávame pod povrch jazyka?

Od sebe samého k sobě samému?

Vieš ako niekto ti prejde cez rozum, tak ti prejde cez jazyk slina? Čo slina na jazyk to slina na rozum …

Přesně tak! Sliny se mi sbíhají. Spouštěcím momentem je např. vůně. Jsem-li právě Pavlovovým psem, tak na zvukový signál a tak dál …

Ale toľko človek vie – jazyk je obranyschopnosť príliš zraniteľného systému. Patrí k tej schopnosti. Je myslieť schopnosťou?

Jazyk uchopuje, je tedy schopností uchopovat a chápat podobu v podobenství.

Keď myslíš, tak máš schopnosť sa zamyslieť, alebo máš schopnosť byť?

Nemyslím, že myslím, ale cítím (s Vladimírem Holanem), že Být není lehké … lehká jsou jen hovna; intuitivně si uvědomuji, že racionalismus vede k anhedonii.

Človek je, existuje, ale nie preto, že má schopnosť byť. Vlastne ju aj má, keď sa naučil prežiť, ale táto schopnosť nejde za hrob, neviem prežiť svoju smrť, neviem byť neživý, svoju smrť, svoj stav po smrti si nepredstavujem tak, že mu vládam, ale tu môžme za živa hovoriť o tom, že ovládame či si to myslíme, ale sú to skôr myšlienky, ktoré ovládajú nás.

Nás neovládají myšlenky, nýbrž davová sugesce, propaganda, setrvačnost a autosugesce!

To sa týka chovania, ale to snáď už je iná parketa. Chovanie znamená, že človek vie, kto je.

Chování je reaktivita a konvenční přizpůsobivost (pud sebezáchovy). Kdo ví? čí je?

Vieš ako sa povie poznaj sám seba. Tak to neznamená nič viac ako chovaj sa tak ako si myslíš, že je treba na to, aby si vedel kto si a čo určuje čo. Život ide ďalej v chovaní seba.

Sotva kdo má tušení co všechno se do chování schová … genetické vlivy, jazykové vlohy, sociální adaptabilita, topologie, politicko-náboženské tlaky a tak podobně.

Všetko je v tom ako sa systémy chovajú, alebo kde je ten jazyk v tom. Ja chovanie subsumujem pod pojem jazyka, ktorým myslím.

Pokud ovšem jazyk nemyslí za tebe …

Neviem viac sa chovať ináč ako s pomocou jazyka, ale máš pravdu, že keď to vezmeš z tej druhej strany, ze strany mince rozumu, tak to ďaleko nevedie. Pokiaľ však môžem povedať jednu vec, k tým brutalitám o ktorých sa hovorí, keď sa mluví o histórii, tak sám som v tomto dosť na vážkach a nepovažujem históriu za až takú hru náhody ako sa nám tvrdí.

Mocenské struktury a zpravodajské agentury tu nejsou náhodou.

Pokiaľ veríš na vývoj ako na náhodu tak sa ti to kryje.

Ani náhodou! Nevěřím na pokrok (což je něco jiného než vývoj), nevěřím na determinaci ani náhodu, nevěřím na myšlení a podobné slovní výdutě. Věřím ve víru, tedy důvěru, věřím v paralelnost, paradox a protikladnost, věřím v bohy a bohyně všech náboženství, které kdy byly, jsou a budou …

Ale ten vývoj môže byť ďaleko viac kalkulovaný ako si kdo myslí.

To zcela jistě, tím spíše, že myšlení kalkulem je.

Ak si brutalitami mínil historické udalosti, čo sa z historického hľadiska deje dnes, aké brutality pod rúškou vývoja (testovanie zbraní v Afganistane, Iraku, alebo zaújmovo vedený konflikt na Ukrajine, nič z toho ani náhoda ani dielo rozumu nie je, je to politika, veľké peniaze).

Brutalitou jsem nemínil historické konflikty (byť nepochybně brutální), nýbrž racionalitu. Cyklon B atp.

Rozum v tom nemá prsty, jedine ak by si to bral tak, že človek chce hnať tú racionalitu do neviem jaké záhuby …

Nežene člověk racionalitu, ale (jím vykalkulovaná) racionalita (a mocenská anomálie) žene do záhuby člověka.

A čo potom je vôbec tá racionalita? Je to pojem ktorým vieme vysvetliť chovanie človeka, keď už nám ide o chovanie? Ja beriem do úvahy, že človek sa nenaučil chovať za tisíce rokov svojej histórie rozumne, ale je v hre skutočnosti len rozum?

Ve hře je kdeco, např. atavismy, klimaticko-ekonomické podmínky, ha/rašící hormony, dezinformační kampaně …

To by človek musel byť s rozumom v koncoch od Adama a vôbec by nespravil ani krok dopredu, lebo rozum je len nástrojom, aj keď veľmi užitočným, ale nemyslím, že riadi dejiny, že ich teda tak katastrofálne packá, lebo dejinné udalosti sa podľa mňa neodvíjajú od rozumu, ak aj rozum je práve to čo zakladá dejiny.

O jakých rozumových funkcích mluvíme? O infoselekci? O protekci? Produktivní redukci? Generalizaci?

Áno všetky tieto veci sú funkciami rozumu, ale je ich ďaleko viac. Chce informácia seba uchovať? Má rozum schopnosť uchovávat informáciu? Kde, keď z mozgu sa nedá myšlienka vyčleniť? Generalizácia je skôr vecou jazyka, obecná skúsenosť s jazykom je generalizovaním. Hovoríš o konvencii … infoselekcia je konvenčne motivovaná.

Selekce informací je naprostou nezbytností i pro nonkonformistu. Její motivy jsou veskrze účelové a sebeobranné, indukce je zúžením, generalizace za/okrouhlením. Tyto reduktivní metody slouží snadnější manipulaci s in/formací.

Kto píše históriu? Určite nie rozum, ale jedine jazyk a určite nie priamo, ale okľukou cez rozum. V tom máš asi pravdu, že jsi voči nemu opatrný – rozum je silný protivník. Ale zase čo bolo skôr? Jazyk či myslenie? Esencia alebo existencia? K tomu by som sa rád vrátil a preskúmal ten vzťah.

Pokud v tomto případě vůbec o vztah jde. Že esence předchází existennci je diskutabilní klišé, platonismus kterému jsem taky dlouho věřil; podobně jako u rozumu si do toho málokdo dovolí rýpat. Tak to tu chodí … Není totiž vůbec jasné co je derivátem čeho. Jde fakt o hutný a štěpný materiál výbušné provokace.

Súhlasím. Jazyk a myslenie – dve veľké bašty filozofie.

Baštou filosofie je strava, tedy spása. Pro mne je baštou filosofie česnek. Když ho baštím, tak si uvědomuji, že … už je to tady … tak nějak … zároveň! Esence a existence tvoří nedělitelné propletence.

Metabolizmus …

Metafyzika!

Ako keby moja duša obývala nejaký vesmír, ktorý je hodne z kraja a ktorý nemá konca kraja. Práve na tom kraji bez konca som. Tak ako keby moje myslenie si žiadalo všetky obete, ale ja nakoniec nemám dosť sily tie obete priniesť. Písanie ktoré s toho vyplýva je tiež takou malou obetou. I dnešný svet vôbec je hodne o obetách a všetko čo z toho vyplýva je takou malou exkurziou do pekla, lebo tam často sa cítim byť. Ani by som nepovedal, že ma niečo na tomto živote trápi nad mieru, len tá bolesť existencie, nech už je existencia čokoľvek. Je to ako chcieť existovať, ako si chcieť zvyknúť na to, že si a pritom cítiš bolesť z toho, že existuješ, že bojuješ o to bytie, že premáhaš ten pocit, že sa musíš, deň za dňom, dávať do boja a prekonávať existenci plnou bolesti. A tak píšeš a píšeš a píšeš, lebo vidíš, že čas je rozmerom tej existencie, že existencia a jej bolesť je tu o ten rozmer času bohatšia. A cítiš, že závidíš ľuďom, ktorý žijú vo večnosti, keď je také niečo možné, že tam o ten rozmer času sú ľudia slobodnejší, lebo práve tento rozmer je to čo tak bolí, plynutie bolesti nekonečnej existencie, ktorá je časová, ktorá je tak neprijateľná, ale na ktorú si musíš zvyknúť až do bodu v ktorom si ako červ, ktorý je chorý životom, lebo život je jeho povolaním. A tak ochorel s povolania ten červ, ktorý je ľudským červom, len človekom. A ty si chceš osvojiť život, tú existenciu, lebo sa cítiš byť povolaný existovať, lebo si povolaný do bytia, lebo ťa do bytia niekto povolal a ty sa cítiš ako byť tu na správnom mieste a v správny čas, ale ten taký nie je nikdy. Ten správny čas nie je nikdy lebo vedomie sa nekryje s existovaním a existovanie (ako moje) vypĺňa celú prázdnotu. Snáď by pokrylo aj celú prázdnotu kozmu, ale nepokrylo by vedomie, lebo len človek pri vedomí sa pýta ´byť, alebo nebyť´. Okrem vedomia existencia nie je časom plná, nie je v čase, lebo čas túto existenciu o sebe nekonečnú vyprázdňuje do dna samotného nebytia.

Nebytí má dno? Je tím dnem život?

Všetko ako človek vidím zreteľne, ale nič to nemení na faktoch. Fakta sú holá, sú ranou do živého tela, ktoré je treba žiť. Keď by si sa ma spýtal čo považujem za život – poviem, že telo, ktoré žijem. Telo ktoré žijem, azda neviem, že či ho žijem duchom nebo ho žijem nejakým ja … To vychádza aj s faktu, že sa porovnávam a vidím, že ľudia vôbec v skutočnosti duchom skôr strádajú a žijú skôr telom. Možno sa ale mýlim, možno sme v duchu všetci niekde inde možno duchovne sme inde a telesne sme tu v tomto pobyte na ktorý je ťažko často aj slová nájsť a nie ešte sa z vesela uvádzať do stavu do ktorého je človeku potom existovať v ňom. Nietzsché počul hudbu z ktorej ducha sa zrodila tragédia, jeho najhoršie napísaná kniha vraj – ale z ducha sa vždy snáď môže zrodiť niečo ako aj v tele sa rodí niečo … to čo stvorilo sa z niečoho, čo prekonalo to čo ho stvorilo, ale ako sa opakuje história do budúcnosti.

Mám pokušení považovat Nietzseho nejpopulárnější knihu (Tak pravil Zarathustra), za nejhorší, kterou napsal (pokud bych vůbec přistoupil na tak bezduchou (dobovou) hru à la nejhorší/nejlepší). Zrození tragédie z ducha hudby zaznělo právě včas; perfektně zdvihlo stavidla dobového mínění a vyvolalo pobouření, což je právě takový ohlas, který si přehodnocovatel všech hodnot může jen přát (mladý nadějný vědec si zničil akademickou kariéru …). No ještě že tak. (Nehodící se nezahazuj, nýbrž zhodnoť! Takto pojímám Nietzseho apel k přehodnocení hodnot, tím spíše když vím, že axiologie je pavědou. Miluji radostné pavědy!) …

Otázka dobovosti je isto širokým pojmom, ale povedzme, že pokrýva prítomný moment, že z času sa nakoniec vykľula otázka, ktorá má asi bizarnů odpoveď. Hovoril som o koľajách a myslel tým myšlienky v dráhach ktoré si vymýšlíme – takové myšlienky sú vychodené a to je práve existovanie. Keď si osvojíš nejaký spôsob myslenia a chceš ho previesť na spôsob existencie. Existencia sa pritom nekryje z vedomím tela, tvoja existencia môže byť inde, lebo ešte stále si môžeš držať od tela vonkajší svet do ktorého ide čas, lebo čas ten nejde do vnútra do tvojho ja lebo tak by si stále mladol, ale preto, že človek stárne, vytvára sa ten odstup času v ktorom je priepasť existencie, priepasť medzi vedomím a existenciou. Vedomie je prázdne – čas v ňom nie je. Otázkou času je jeho neprítomnosť – tú čas nepokrýva, tá je v mínuse.

Nepřítomnost není v mínusu, nepřítomnost je v zlomkové čáře, tedy v hraniční lajně.

<> <> <>