Ordo ab chao

(dialog Liboše Vlacha s Kristiánem Čurou)

Luboš: – na margo rozumu … mně ten rozum pořád nejde na rozum … bzum bzum … nús ur uterum?

Kristián: Povedal bys, že pojmový jazyk je legoskladačka v ktorej všetky slová zapadajú ako jednotlivé diely, dielce-veci, ktorá je z vnútra nejakým pevným bodom?

Luboš: Není to legoskládka, nýbrž jemnohmotná logolátka způsobující materializaci. Ve smyslu uzdy či vodítka (clue-puzzle) to není zlé, jen lokálně bezuzdné až propagandisticky ohavné.

Kristián: Myslíš, že Nietzsche hľadal nejaký pevný bod z ktorého by sa vedel pohnúť, že hľadal nejaký pevný bod, od ktorého by sa vedel bol odrazť, že tým kruhom myslel nejaký bod pomyselný? Ako zmysel pomyslu pomyslného bodu?

Luboš: Nehmotný bod těžko dohledávat. Mrtvý bod je krajností konfliktní hranice, jen ji pře/kročit.

Kristián: Jedna vec je myslieť a iná vec hovoriť … že jazyk je výzvou lebo rozum sa nedá zaškatuľkovať rozumom. Ale keď máš jazyk, tak v ňom máš asi aj rozum. Rozum je pápežom subjektu.

Kolik lidí, tolik rozumů, ale mlátí se to hlava nehlava. Jeden by se z toho umlátil smíchy … Je racionálním sedřít bližního z kůže, oškubat na kost nebo darovat mu vlastní košili, všímat si ho či ho přehlížet?

Existuje náboženstvo diskordianizmuordo ab chao, teda poriadok z chaosu. Nástroj chaosu je snáď poriadok, eventulně poriadok je nástrojom. Kategorický rozum Kantov je nástrojom poriadku. Kant zaviedol do filozofie poriadok. Nietzsche Kanta nazýva najhorším pojmovým mrzákom. A tento mrzák zo svojím kategorickým imperatívom prohlásil rozum za najvyšší úroveň poznania, ktorá sa nepoznáva. Rozum sa nevidí v rozume. Rozumem sa nevidím ani ja sám. Triezva racionalita, ktorej by sa človek mal báť je argumentom vedy.

Co je vědecké, to je svaté? Věda nepokrytě supluje náboženství a zakrývá se u toho fíkovým listem tzv. účelu (užitečnosti), který je vědecky [do]kázán.

Je racionálne povedať, že veda je racionálna, že jej primát tvorí čistý Kantov rozum? Je to trošku prehnané.

Kdyby jen trošku … to je naprosto ujetý! Racio o sobě je zcela bez sebe. Vědecký fundamentalizmus je pro kazatelny (prokazatelný.)

Táto racionalita, ktorá neuráža nikoho, ako ji človek dedí (ako predstavu), nie je to niečo ako užitočnosť, ktorá ho môže zničiť?

Účel zkrátka nemůže světit prostředek.

Sebazničenie človeka k jeho vlastnému úžitku?

Kouzlo nechtěného …

To je skoro až doktrína antinatalizmu. Človeku je možné ničiť sa práve tou absurdne racionalistickou užitočnosťou. K čomu, k akému ideálu by sa človek mal povzniesť, keď nechce byť len užitočný, alebo len človekom!??

Pochopitelně k lásce, která si nezadá s raciem, která je ó[hledu]plná.

Otázka sebevraždy, ktorá je symbolom duševna, ale zároveň otázkou toho, že človek nechce byť len človekom, čo je vidno na dnešnej racionalistickej vede, že človek chce tú svoju ľudskosť evidentne prekonať, že človek chce prekonať a pokoriť svoju vlastnú humanitu, že chce byť viac než len človek, že byť viac než len človek je byť viac, než len mierou všetkých vecí.

Nic proti věcnosti, ale je rozdíl mezi věcností a věčností. Problém je v tom, že měří pouze věci, ale spirit nezměří. Ale může se jím nadnášet, rozsvěcovat a zhášet, čemuž se říká transcendence.

Som ja za mojimi myšlienkami, alebo sú moje myšlienky za mnou?

Nevidím dělítko. Za důležité považuji vědět! co chci?, pak mohu pátrat po motivaci, stanovit si osobní preferenci atd. ad infinit. Hlavně se u toho nezranit a neztratit, nalézt ztracenou nit. Nás neovládají myšlenky, nýbrž davová sugesce, propaganda, setrvačnost a autosugesce!

A prečo hneď také silné slová ako ovládajú? Slovo ovládať má konotáciu niečoho nežiadúceho, niečoho cudzieho a neblahého. Ovládať znamená niečo ako zasahovať, má konotáciu zasahovania.

Žijeme v haptické realitě. Saháme, osaháváme. Saháme za? Víš jaký je rozdíl mezi žádostí (chtěním) a pudem? (Žádost se kolkuje a pud se krotí. Hihihi …)

Keď povieš, že niekoho ovládaš, alebo že niekoho ovládaju myšlienky tak povieš, že myšlienky zasahujú do toho kto je nimi ovládaný, že sú také, ktoré do neho zasahujú a to, že by do mňa zasahovaly myšlienky, ktoré by ma dokonca ovládaly si nemyslím.

Ani bych si něco takového nevymýšlel. Pokud se slovo správce překládá jako vládce (viz překlady Genesis, kde je péče či starost chápána jako panování), pak není divu; „Kdo se nediví, ten není filosof.“

Keď ťa niečo ovláda tak ťa to riadi a keď ťa niečo riadi, tak ťa to riadi za určitým cieľom za určitým zmyslom povedzme s určitým zmyslom. Ja nič také na sebe nebadám. Nikto, nič, ma neriadi, neovláda – v tomto práve súhlasím s náboženstvom dikordianizmu – ordo ab chao – poriadok z chaosu.

Kristiane … ovládej se! Máš snad v úmyslu tvrdit, že tzv. chaos sleduje nějaký cíl, pořadník či co, nebo že tě neovládá gravitace, protože nic takového nevidíš?

Budeš-li riadiť chaos tak možno ako do neho tým budeš zasahovať a ho kontrolovať tak možno, že stvoríš poriadok, ale to je len možno. Že by to bolo tak dané, že by tu na to boli podmienky a predpoklady ti neviem garantovať. Z ničoho nestvoríš nič.

Už je to hotovo!

Aby si stvoril niečo musíš niečo mať.

Šach mat. Něco jako nic … přetrhla se mi nit?

Keď máš chaos, stvoríš z neho možno poriadok, ale už len s toho že ťa niekto ovláda (chápem, že myslíš s konotáciou manipuluje) ešte nestvoríš nič, nemôžeš mať len poriadok a nemať jeho opak –

– kdepak! Od čeho je tu ambivalence?

Keď máš tie fenomény, ktoré spomínaš, teda zotrvačnosť, autosugesciu, propagandu, sugesciu – tak tieto môžeš mať, ale máš ich aj v ich opaku a to je antisugescia, antiautosugescia, antidavová sugescia …

Ale to je patová situace katatonní nehybnosti! Není to ten nehybný (Nietzscheho) bod, na který ses tázal na začátku tohoto rozhovoru? Vylučuje takový mrtvý bod sugesci?

Sugesciu chápem ako schopnosť reagovať len na vybrané podnety, ktoré si sugestujúci, alebo vsugerujúci žiada.

Bohužel jsem nucen reagovat i na nevybíravé podněty, mnohdy panicky. Vede panika k řádu?

Z toho potom tá infiltrácia ovládaním, že ti niekto vsugeruváva, že ťa niekto sugeráciou vychováva k obrazu svojmu – teda médiá, alebo podobne.

Pokud jsem stvořen slovem k obrazu Stvořitele …

Nie je otázkou len človek, rod je metafora.

Chování je reaktivita a konvenční přizpůsobivost (pud sebezáchovy). Kdo ví, čí je?

Nemyslím, že by sa človek choval len reaktívne – to ako pud sebazáchovy možno sedí, ale ako neplatí to napríklad o tom ako človek je – ako ide s davom – dav reaguje pomaly na zmenu. Myslím, že tvoje úvahy vychádzajú z epistémé, to čo chápe strýko Lacan ako poznanie a moc ako tú osnovu toho myslenia, to je epistéme, odchýlka od pravdy, od filozofie –

Punk's Not Dead nebo No Future? Popírá se to nebo podpírá? To je ta otázka.

Epistéma alebo epistémé vo Foucaltovej štrukturalistickej teórii dejín poznania je invariant princípu usporiadania, poriadok, ktorý vopred určuje poradí, čím sa má naše poznanie zaoberať a ako sa tým má zaoberať. Všetko, čo prekračuje daný poriadok alebo sa mu vymyká, označuje naše myslenie ako odchýlku, chce to eliminovať tým, že to vydáva za prejav nenormálneho a usiluje sa to normalizovať a disciplinovať.

Ale my přece nepotřebujeme Hegela, abychom věděli, že bez odporu není nic. Principem stvořené reality je opozice. V nestvořeném je to však jinak. (nula vyhynula / už má jen jedničku / na jídelníčku …)

Všetko čo myslíme je v zavedenom poriadku.

V předchozím řádku … Ale pro pořádek – pořádek je svět pohádek, debaklů debat, zmatek protimluvů a hádek – pojmové nářadí i.e. pořadí. Pořadí má však dianelogický charakter.

Naše zdanlivo slobodné a nezávislé myslenie sa drží danej osnovy a až ona mu umožňuje o veciach rozmýšľať a hovoriť.

Vůle a vůně se nerozchází! Vedou niterný dialog.

Nietzschého vôľa k moci, ktorá si snáď sama vymedzuje svoj priestor a priestor svojho poznania, kde nie sme len jednodimenzionálne poznávajúci, tento kontrolný model, alebo epistéme je snáď tým na čo dav reaguje. Epistéma vopred vymedzuje priestor a spôsob poznanávania, núti človeka myslieť práve týmto a nie iným spôsobom. Svojím spôsobom človek vždy myslí v reakcii na to čo ho ovláda a v reakcii na to čím je ovládaný. Reakcia na to čo ho ovláda je reakciou na zmenu, keď človek reaguje na zmenu, tak moment tej zmeny je moment jeho sebakontroly, ktorá sa dá rozpustiť v jeho duševnej organizácii, lebo človek reaguje vždy, ale nie vždy z vnútra.

I vnějškové gesto jde z nitra. Jako druh jedná niterně, jak by mohl jednat z vně?

Systém, ktorým je človek je z vnútra daný. Človek reaguje, chce sa povedať, až systémovo, ale že by reakcie v systéme boli dané, že by reakcie boli systémovo dané, že by sa dali prednastaviť, že by človek bol len človekom do tej miery ako sa dá špatne ovládať tými vecami, ktorých je mierou?

Ne! Člověk není mírou, již z toho důvodu, že je nezměřitelný, tak jako každý otevřený systém. Je mírou člověka lidstvo?

Vidíš v prekračovaní tejto miery vymykanie sa kontrole pojmu človek?

Emergenci smeteme pod stůl?

Človeka poznáme len do tej miery do akej ho chápeme mechanicky – chápeš mechaniku ako reaktivitu? Všetko na čo človek reaguje je reakciou mechanickou?

Člověk člověka nechápe, nechápe-li sebe. Rozhodně pak už ne mechanicky, nýbrž organicky, bios není stroj, každý reaguje jinak. Nehledám jediný důvod tam kde je jich mnoho. Empatie ovšem počet redukuje na společnou jednotku.

To je idealisticky – subjektíne – solipsistne zameraným skúmaním … Niekedy ten reagující dav, alebo ten človek reaguje len mechanicky.

To by nebyl pod obraz, ale je k obrazu. Je mechanismus obdařen nús?

Ako vieš, že si kto si, lebo si myslíš, že si? Nač poznávať poznateľné?

Copak jsem ti nesdělil, že jsem agnostik? Lidská identita je velká neznámá.

Človek nehľadá to čo má, ale to čo nemá. Nepoznávaš sa v sebe, ale mimo seba.

Hledá zejména co už měl, ale právě nyní nemá, protože to ztratil. Nevím, ale cítím.

Za normálnych okolností ani neviem, že existujem. Že som viem len keď som mimo seba.

Jaké normální okolnosti? Kde se něco takového vyskytuje? Jak poznáš, že jsi mimo sebe?

Poznávaš sa v sebe?

Jak a kdy …

O čom je potom reč? Človek vie kto je do tej miery do akej je – mechanicky?

Neblbni! Odkdy je samorost automatem?

Neplatí snáď to, čo Nietzsché tvrdí o sebe samom? Človeka poznáme len mechanicky, je pochopený len do tej miery do akej ho chápeme mechanicky, ale práve v tom je človek pozdný, práve v tom sa človek vidí ako on sám, ktorý sa v sebe vidí, lebo to, že je mechanicky pochopený vychádza s toho, že vie kým je, že reaguje pomaly alebo mechanicky na to, že sa poznáva v sebe, ale práve to, že sa poznáva v sebe mechanicky, že sa tak vidí je contradictio in adjekto, teda nemožnosť sa poznať, lebo poznanie seba je protirečenie … poznať zmysel života je vyvrátiť zmysel života.

To je jeho věc. Popírač se popře tím že si dá za pravdu. Proč by měl něco vyvracet, když se to věčně vrací? není pozdný, je prvobytně pospolným!

V pravej miere vecí, ktorou človek je, je poznaný mechanicky, je mechanicky ovládaný ak chceš nutne spájať poznanie a ovládanie. Ovládam sa mechanicky do tej miery doa akej sa mechanicky poznám, ale to som stále v sebe a takto zo seba reflektujem mieru všetkých vecí, ktorou som mechanicky, ale keď to otočím a vídem zo seba, keď to poznávanie otočím proti sebe čo ostane zo mňa?

Kruhový objezd … odjezd!

<> <> <>

Kalendář akcí

M T W T F S S
 
 
 
 
1
 
2
 
3
 
4
 
5
 
6
 
7
 
8
 
9
 
10
 
11
 
12
 
13
 
14
 
15
 
16
 
17
 
18
 
19
 
20
 
21
 
22
 
23
 
24
 
25
 
26
 
27
 
28
 
29
 
30
 
31
 

Nejbližší akce