Svet a my – Pentti Lincola

Kurz pripamätania sa nato kde je Svet

Ekokatastrofa na Zemi prebieha celkom všade. Lokálne ekokatastrofy sú po celej Zemi. V čoraz zvyšujúcejšom sa tempe trysku sa zeleňou pokrytá zem a produktívna pôda mení v džungľu betónu pre budovy, cesty a parkovacie miesta. Široko ďaleké priestranstvá sa menia na púšť, alebo sú otrávené jedmi tak, že na nich tráva neporastie tisíce rokov, že tam nie je život. Vietor a vodná erózia splachujú ornicu z tých príliš dôležitých rezerv pre zrno do mora. Konečné zdroje prírody sú vo výpredaji, kým zdroje ako lesy, ktoré obnoviteľné sú, sú vysávané rýchlosťou, ktorej zvyšovanie neberie konca. Balans plynov, ktorý tvorí atmosféru je desne mimo akúkoľvek mieru; moria sa trávia olejom a pyramídy potravinových reťazcov v nich sa sypú akoby boli z piesku. Raketové tempo, ktorým sa klíma zahrieva je neprekonateľnou prekážkou pre živý svet rastlín a plodín. Kvantita odpadu a zamorenia je za hranicou akejkoľvek ovládateľnosti, kde by bol ešte pevný bod.

To čo tu uvádzam je iba na osvieženie pamäti: akísi sumár informácia, ktorá je na dennom poriadku. Ak by som charakter ľudstva vyjadril v percentách, by z neho väčšina ostala k týmto mega-trendom a ich mnohorakému rozdeleniu viac, alebo menej indiferentná, ale ľudia v chladnejšej časti severnej hemisféry žijú v krajinách kde sa s týmito vecami už poznajú. Tieto trendy, či ich príčiny sú v rámci všeobecnej inteligencie v týchto krajoch brané ako fakty, ktoré majú vedecký podklad; iba číselné odhady sa v istých medziach pohybujú tu viac tu menej. Do úvahy v mojom zmýšľaní neberiem žiadne svetonázory, kde je viera samotná zdôvodnením a to ani tam kde sa niekoľko mysliteľov – keď aj dobre uvedomelými argumentmi – snaží presvedčiť o tom, že biosféra bije na poplach. Dokonca sveta budú takí, ktorý budú ukazovať na východ slnka na západe, a hovoriť, že ženy oplodňujú a muži rodia.

Pokiaľ ide o to ako sa to má s verejnosťou tak tu sa nedá na nedostatok informácií či ich príhodnosť o tom kde svet dnes je sťažovať, a nedá sa ani povedať, žeby s týmito informáciami niekto nevedel pracovať. Je nie bez zaujímavosti ako sú niektoré fakty chápané, a ako hlboko si ich ľudia asimilovali v povedomí. Odhliadnuc od toho sa pýtam čo si človek, ktorý vie, ktorá bije na poplach má v súvise s otázkou toho kde je svet, jeho bezprostrednej komunity a osobným životom z toho zobrať za spojenie? V rade otázok je na prvom mieste tá, či sa povedomie, že v globále je svet v situácii – kde biosféra melie z posledného – vôbec nejako dotkne jednania jedinca, či už pri jeho rozhodnutiach, alebo v jeho občianskom živote.

Človek: zlodej bez hanby

Nie som posol dobrých správ a v tejto nie je ani iskrička nádeje. V skutku neexistuje poznateľný rozdiel pre porovnanie chovania sa komunít a chovania sa individuí z, ktorých masy tvoria väčšinové ľudské populácie s tým, ktoré vykazuje ona vidúca menšina. Nech to vezmem kde chcem tam všade bude človek úplne pomýlené zviera, ktorému rypák narástol na zničenie biosféry. Za jeden o niečo viac vážiaci rozdiel by sa potom medzi tou jasnovidnejšou časťou ľudstva mohol označiť hlučnejší hovor a viac šumu papierovačiek zo strany Brundtlandských komisií, ktoré sú dielom OSN. Žiadúce minimum, ktoré výbor chce je, aby industriálne krajiny svoju spotrebu energie do circa niekoľkých dekád zosekali na polovicu. Vo Fínsku by teda taktiež človek čakal redukciu všetkých stavebných prác, industriálnej produkcie, dopravného ruchu, údržby ciest, energií na svetlo, a domáceho príslušenstva na 50% a tiež zavretie polovice elektrární.

Realita fínskeho producenta, alebo spotrebiteľa, či ide o študenta, alebo penzistu, farmára, kovorobotníka, alebo doktora v ktorej sa žije je, ale taká, že sa všetci tí do svojho príšerného materiálneho štandardu, ktorý dávno neúnosne prekročil všetky hranice udržateľnosti dravo zažrali kým do toho im viac nič ku šťastiu nechýba tak ako väčšia kúpyschopnosť. Fíni v ekonomickom raste vidia božiu manu kým v stagnácii ekonomiky vidia vôľu nenapredovať, ktorú je pre dobro národa treba prekonať nech len sa toto prekonávanie stagnácie stane národnou misiou zatiaľ čo podľa mňa by Fíni mali sedieť vo svojich kostoloch a v tichosti s výzvou na perách sa modliť o to, aby recesia pritvrdila zo desaťkrát, vzývať stagnáciu do odpadnutia. Luxus a čarokrásno si niesol každý aspekt exhibície medicínskej vedy na rok 1992: tony chlórom bieleného glazovaného papiera, ohromujúce konferenčné sály, vyšperkované prezentačné haly, lety a hotely za astronomické peniaze.

Má populačná explózia konečnú
– alebo bude skoncované s povedomým o nej?

Vrátime sa teraz k predmetu tohto článku. Sa ospravedlňujem, že odbočujem: ekológ má horkú slinu a nechal sa uniesť. Zišlo z toho, ale mal som mať prednášku na tému populácia, hodnoty ako také, a medicínska etika. K tým sa tiež dostaneme.

Stojí mi zato znova prizvukovať, že príčina číslo jedna, ktorá svet stavia pred otázku jeho zániku – príčina, ktorá si je sama postačujúca – je nezastaviteľný rast ľudskej populácie: prúd preľudnenia. Nepriateľom života najhorším je života veľa: exces ľudských životov. Kauza druhého radu, ktorá tiež naberá v procese devastácie na obrátkach je bremeno, ktoré príroda nevie ani niesť ani odhodiť teda to čo každý ďalší nový človek po sebe necháva. Na ďalších riadkoch budem predovšetkým hovoriť o populačnej explózii čoby fundamentálnom probléme.

Skúsenosť je taká, že sa hrôza správ o populačnej bombe dokonca ani vo svete, ktorý by mohol ísť príkladom ako osvietený ďaleko nedostane: logika tu nemá ani hlavu ani pätu a úsudok je hneď pre prípad tak zovšeobecnený, že optimizmus s realizmom zvádza nerovný boj. Optimizmu ako tomu najhoršiemu čo do vienka ľudstvo zdedilo ako svoj anticharakter je vlastné, že sa mu darí s úspechom premietať váhu problému s populáciou tak dopredu v čase ako geograficky ďaleko od domova do cudzích krajov.

Čo pamätám od kedy aktívne sledujem demografické grafy – bude tomu tak štyridsať-päť rokov – je červená kontrolka narastania populácie v kritickom bode. Hovorilo sa to ešte vtedy, že Zem už má beztak čo robiť to uniesť tú populáciu pod, ktorou sa otriasala v základoch, hovorilo sa, že ďalej to takto nepôjde, že to udržateľné nie je. Tento zákon premietať veci napred je všeobecne platný dodnes. No, ale ako je to naozaj? Tisíce rokov stará ľudská minulosť na prírode zanecháva nenahraditeľné škody od nepamäti v každom ohraničenom kúte Zeme tam, kde: hustota ľudskej populácie pohla všetky hranice vzala za svoje všetka zeleň, a celá biosféra sama zmenila svoju podobu po ľuďoch, ktorý kde sa hli tam zanechali púšť, alebo polopúšť. Najšokujúcejšia a nenahraditeľná strata je všetka tá druhová variabilita, ktorej úhyn človek na úkor biosféry spôsobuje: vyhynutie druhov rukou človeka, ale skutočne dostalo grády hlavne za posledné dekády, kým dovtedy nemalo rozmer až toho dnes známeho rapídneho spádu.

Dôležité pritom všetkom je, že faktom je, že človek ako ho poznáme je krutým ekosystémovým škodcom pre každý bióm vzduchu, mora a pôdy už od doby keď sa na Zemi vyskytoval v číslach dvoch či troch miliárd doby, v ktorej mali oni ľudia, ale na tú dobu štandard konzumného života oproti dnešku menej náročný, a pre prírodu neznamenali takú ťarchu. Dostalo sa k slovu, že sme vôbec ešte tu preto, že chémia a fyzika Zeme reagujú, menia a absorbujú šoky tak nejako prísne: pretože sa do pohybu dávajú pomaly, že sa pomaly spomaľujú než sa zastavia celkom. Myšlienka, že Zem má nato permanentne zaniesť terajšiu populáciu čítajúcu päť miliárd a to bez akejkoľvek zmeny, ktorá by znamenala zabudnúť na celú kultúru západu s jeho životným štýlom je z ríše divou: je to viera v budúcnosť akú má dieťa, alebo zviera. Je tomu tak ako je tomu v prípade dopadov na životné prostredie, ktoré nie sú pôvodom nikdy z krajiny, ktorá je domovom mne aj pri probléme preľudnenia, že niet ani takej vlády ani takých sofistikovaných ľudí, ktorých tá vedie, aby priznali, že preľudnenie sa týka aj ich. Čína a India: vodcovia a menšiny obdarené rozumom v týchto krajinách preľudnenie u sebe priznávajú. Čína a India sú všetko iba výnimky: kraje, ktoré vďačia svojím starobylým kultúrnym tradíciám zato, že sú v myslení o krok vpred pred celou tou ľudskou divočinou, ktorá Zem obýva.

Realita populačnej explózie

Je tomu chvíľa čo ma navštívil prezident fínskeho Štatistického úradu, ktorý chcel odo mňa počuť, že ako mi ide život s vedomím tých všetkých aspektov globálneho kolapsu. Prezident mi vykladal, že skúšal neodvratné závery nevyvodzovať, aby svojmu vnútru dal pokoj, ale strach mu nedal nakoľko sa blíži dôchodok, aby predsa len, keď ho bude ako dôchodca mať viac si bez svojho činenia sa v práci a na schôdzach nemyslel svoje. My dvaja sme viedli veľmi serióznu, a osobnú diskusiu o depresii, a čo je jej na príčine, o liečivách a samoliečení v samom cirkuse slávnostnej recepcie. Zhodli sme sa na tom aké znamenia nasvedčujúce, že spejeme ku koncu sveta nám dávajú za pravdu – budem tomu o chvíľu venovať sa – isto nepatria do kategórie osobných názorov, alebo svetonázorov, že sú z kategórií ako štatistiky, fakty, a matematika.

Takže čo tie štatistiky nám vedia povedať o geografickom rozdelení populačnej explózie? Na tých pár dekád – čo je vlastne tak asi všetok čas, ktorý modernej humanite dávam – prevažná časť explózie pochytí industriálne krajiny: Európa, Japonsko, a USA.

Tieto krajiny sú veľmi husto zaľudnené a čo je najdôležitejšie sú aj životy ich obyvateľov z hľadiska environmentálneho ťažkým prečinom. Podľa odhadov, ktoré sú tými celkom najopatrnejšími je faktor spotreby energie na hlavu v týchto krajinách dvadsať násobne vyšší ako je tomu s humanitou väčšiny v krajinách neindustriálnych. Samozrejme tie kľúčové indikátory akými sú spotreba jedla, a spotreba lesov také veľké rozdiely neukazujú. Prirodzene, že hrozba, ktorá z týchto neindustriálnych krajín nad svetom prírody vysí je strašidelná už len z pohľadu neustále sa zvyšujúcich populačných stavov, lebo tieto krajiny rastú o poznanie rýchlejšie ako krajiny industriálne. Momentálne je tu majetková nerovnosť, ktorá sa premieta do životného štandardu, ktorá ak ešte čo to vydrží tak tieto krajiny tretieho sveta sa stanú majstri sveta v ničení ekosystémov v budúcnosti, ktorá ešte nejaký čas bude otáľať.

Ak si už tieto odhady tak nejako prepočítavame je tiež treba brať na vedomie, že väčšinový podiel na spotrebe zo zdrojov prírody a páchanie ekocídy na planéte v neindustriálnych krajinách je vskutku dielom národov industriálnych. Tento bod je vždy na pretrase, keď sa reč točí okolo svetovej ekonomiky, alebo tretí svet. Naopak sa často vo všeobecnosti prehliada fakt, že emigranti z chudobných národov, ktorých pôrodnosť je na úrovni ich domovskej kultúry (ak nie ešte vyššia hlavne vďaka sociálnym zvýhodneniam) dramaticky zvyšujú rast populácie národov bohatých a environmentálnu záťaž, ktorú majú tieto krajiny v popise svojej práce. Matti Kuusi to raz povedal tak presne ako to je: emigrantov na hraniciach lovek neneráta, tých treba rátať až potom, keď už človek počkal až zaplnili jasle.

Hodnotový základ ochrany života

Z filozofickej perspektívy nie je doktrína ochrany života – či teda jej základný odkaz, ktorý mám dekády na programe – ani nevymysliteľná ani nová.

V krátkosti je doktrína postavená na predstave, že životu, by malo byť umožnené prežiť aby jeho budúce cesty ostali otvorené. Táto doktrína ako taká nehovorí o kvalite života nič. No a práve tá je práve tým najdôležitejším odkazom: to jest najvyšší jej účel, ktorému sa majú za cieľ všetky ostatné podriadiť. Všetky astronomické ašpirácie ľudstva blednú za predpokladu, že planéta, alebo humanita príde o život. Ochrana života si teda žiada byť prioritou ospravedlnenou za každú cenu.

Strážca života predsa len, ale svoju všetku silu a sebaistotu neodvodzuje z odôvodňovania alebo logiky. Základný princíp ochrany života, ktorý spočíva v konzervovaní pozemského života ako sviežeho a rozmanitého celku sa v mojom ponímaní vidí posvätným sám sebou: ako niečo čo v posvätnosti aká pre človeka vôbec môže niečo znamenať ani nemá obdobu (nie, žeby v tomto veku cynickej beznádeje tej posvätnosti veľa ostalo!).

Rozmanitosť a bohatosť života sú podmienené jednako rádovo maximálnym druhovým zastúpením a jednako zastúpením druhových vzoriek – čo znamená, že čo možno najviac ekologických ník je v čo možno najhojnejšej miere osídlených. Ak, ale dôjde k stretu medzi druhovým a individuálnym zastúpením je druhová početnosť oveľa dôležitejšia: ak daný druh prehnane potláča, alebo ničí iný. Posledné údaje o odhadoch aktuálneho tempa v ako druhy rukou človeka vymierajú hovoria o cca 525,000 druhov zvierat, rastlín, a plesní rok čo rok: čo minúta to jeden druh. Ochranca života verí, že človek nemá špeciálne dané právo sa takto chovať; sejba smrti týchto druhov je tým najstrašnejším a niečím čo humanita svojou hodnotou, životom, alebo kultúrou nikdy nepresiahne.

Jedna vec je istá: nebudeme viac pociťovať potrebu chcenia k prírodnému svetu si v ňom nájsť naše miesto, alebo radosti z práva človeka na život, či radosti z práva iných foriem života na ten svoj na planéte: pretože nakoniec ekokatastrofy pre človeka taktiež skončia zle.

Ak aj ľudia skôr dokatujú rádovo milióny druhov zvierat, rastlín a plesní tak ich lavína, ktorú spustili nevyhnutne na padrť rozdrtí: humanita sa sama sebou nakoniec užerie k smrti. I ten najpredpojatejší humanista by sa k týmto úsudkom nemal mať problém pripojiť v mene rozumu k ochrancovi života.

Lekárové bremeno hriechu

Je neraz počuť zaznieť, že tými páchateľmi s krvou na rukách akí na nás chvátajú doparoma seba deštrukcie sú inžinieri a doktori, ktorí spolu ľudský prúd umožnili. No počujeme aj čo nám viac špecifickejšia analýza povie o práci doktora a jej ospravedlnenia? Vec je to jedna dvakrát. Udržiavať populáciu vo fyzicky a mentálne zdravom duchu a tele čo najzdravšiu je isto cieľ, ktorý kritiku ustojí. Ak je ľudstvo samé tým gangom aký má za lubom obrať biosféru o všetko, gangom svojho druhu tyranov, ktorý sú chorí, stroskotaní, a plní utrpenia je na mieste aj otázka prečo byť vôbec citlivý na život ľudstva.

Nech tak, alebo onak príde mi, že tým mimoriadne veľkým úspechom medicínskej profesie je doposiaľ predĺženie života človeka. Za daného stavu sveta v akom sme som si urobil záver, že čokoľvek čo je k prospechu progresu, by pre nás nemalo byť nič pozitívne nakoľko ten dosahuje čo sľubuje teda nás má stále bližšie kde chce a to jest naša skaza. Vo svete kde sú kľúčové slová pre spásu stop, vráť sa, poď naspäť majú starí ľudia nesmiernu cenu. Človek sa sformoval tak, že neveľké poznanie aké niektorí jedinci majú vykazuje tendenciu sa akumulovať postupne rok od roka. Jedno zo šialenstiev, ktoré my v týchto časoch neslušného rušného chvatu žijeme je že sa starým ľuďom dostáva zaobchádzania akoby išlo deti, že sú objektom trivializácie a marginalizácie. Percento starých ľudí, ktorí trpia na ochorenia vedúce k demencii je nízke: väčšina ľudí je iste múdrejšia vo veku deväťdesiatich rokov ako vo veku deväťdesiatich ôsmych.

Mladý človek bude dozrievajúcim výhonkom neskoro a pritom človekom nehotovým: ako poznanie tak zmysel pre zodpovednosť sa v človeku rozvinú až v staršom veku (ak teda ich ten človek kedy mal pre začiatok)a to ostatné nepodstatné čudo sa vytratí. Ak by sa minimálny vek ľudí, ktorích rozhodovanie sa týka otázok života a smrti ľudstva stanovil povedzme na osemdesiat, dosiahli by sme mnoho už teraz. Nenaklamali by sme si tak a deštrukcia, ktorá je všadeprítomná, by isto tak nehnala.

Mnoho dobrého z toho čo doktory vykonali nuž odvrátil mizerný duch doby, ktorý vyznáva mladosť. No a dodatočne tú prácu ešte zruinovalo postavenie doktorov k populačnému rastu, prírastku novonarodených a detskej úmrtnosti – k ľudskému plodu, a dieťaťu. Profesii medicíny prislúcha vyššia autorita vďaka jej kľúčovej role, ktorou by mala vládnuť bez ohľadu nato, že slúži všetkým v spoločnosti ako nástroj: do veľkej miery práve medicína mala na seba brať povinnosť rozhodovať o demografickej politike.

No teraz a dnes je tomu tak, že medicínska profesia nemá podchytenú žiadnu spoločnú stratégiu: je ľahko možné ju rozdeliť na dobrúzlú. Na jednej strane doktori dokážu predĺžiť život múdreho starca operáciou, alebo srdcovými zákrokmi; no na druhej strane sa doktori púšťajú do záchrany v prípadoch kedy ide o iracionálne a extrémne deštruktívne nastavené chovanie, kde za každú cenu, ktorú si ako inak – odnesú zdroje prírody zachraňujú päť mesiacov staré nedonosené dojčatá. Na okraj k veci prizvukujem, že cena lekárskej starostlivosti by sa mala svedomia každého doktora bez rozdielu dotknúť. Isto si medicína našu pochvalu zaslúži za tablety, vnútromaternicové telieska, a kondómy, ktoré vyvinula. Ale k zodpovednosti treba volať a to aj tých, ktorí bremeno hriechu na svojich pleciach medzi sebou nesú teda pediatrov, alebo gynekológov – ale do toho o čosi viac i celú medicínsku profesiu. Hlboký pokles v mortalite dojčiat, ktorý sa dosiahol, by mal pre biológa sám byť dosť ťažko prijateľný. Okrem toho, by bolo na mieste ku každému kroku vpred vo farmaceutickom priemysle, alebo systéme národného zdravia pridať aj krok o efektívnom programe antikoncepcie, a rodičovského plánovania. Doktori, by za najvyšších dobrodincov pre ľudstvo platili iba ak by mali kontrolu populácie pod svojou taktovkou nejakou pevne zakotvenou politikou v, ktorej by šli príkladom.

Tabula rasa: čistý štít

Západná kultúra humanitu doviedla do stavu, ktorý bol opísaný na mnoho spôsobov. Žijeme v hodine dvanástej, balansujeme priepasť pod sebou, na pokraji vyhynutia máme dve minúty do večnej polnoci. Jeden výraz lepší ako druhý, ale všetky nanešťastie hovoria pravdu tu istú. Väčšina ľudí k tomu stanovisko nemá: žijú životy buď, že stvárajú čo predtým, alebo zo zdrojov prírody ťahajú koľko vládzu, aby im náhodou niečo nedošlo. Ešte aj medzi mysliacou menšinou, ktorá inak zmýšľa to mnohí vzdajú: proste to nechajú byť lebo neveria, že sa niečo s tým robiť dá. Toto myslím si je akurátne a koherentné vyhodnotenie situácie.

Potom je tu celá tá politika drobenia drobností: recyklovanie, filtre, katalyzátory, solárne panely, elektrické autá …Tieto bezúčelné a pomýlené aktivity by sa opísané známou metaforou podobali na upchávanie tretej diery pri dvoch dierach v tečúcej lodi. Ľudia klesnú na úroveň dobre, že nie idiotov, keď je reč o miere pôrodnosti v rozvojových krajinách: zanovito tvrdia, že je treba zvýšiť štandardy životné a úroveň vzdelania čo najviac ich pripodobniť západnému modelu, že tiež je potreba aby sa ženám upevnila kondícia takže po piatich generáciách – na človeka času dosť – pôjdu pôrody o polovicu dole a bremeno od každej hlavy na prírodu vyskočí o dvadsať raz. Títo environmentalisti hrajú, že majú tie isté ciele, ktoré má ochranca života, ale nedôjde im stále ani to, čo pochopili aj tí, ktorý už všetku nádej pustili z hláv: hĺbka marazmu do, ktorého sa západná kultúra zosunula.

Na všetkých sociálnych systémoch, ktorých štruktúry a legislatívy sledujú jeden cieľ sa chce ekonomický rast, ktorý vedie do globálneho kolapsu: tieto systémy nie je prečo vylepšovať. Tí najviac tvrdohlaví veria, že naša loď zatrieskaná odpadom, ktorá je naším životným prostredím sa dá urobiť nepotopiteľná tým, že bude celá z vynájdeného plátna laminátu. Neviem, ale mám zato, že s tou loď je lepšie ani na rozbúrené more nechodiť: potopí sa ešte na ňu len šplechnú prvé vlny. ani sa len nehne z prístavu. Vlastne sa loď potopí už v prístave, kde kotví pretože je zaťažkaná kamením. Keď tak človek vážne rozmýšľa nad svetom, ktorý by mal šancu prežiť prichádza nato, že tu je treba tabulu rasu. My sa potrebujeme vrátiť tak ďaleko, aby sme začali skoro pri Adamovi a Eve.

Ochrana života a humanizmus

Som špecificky zaujatý v tých autoroch z poľa pôsobnosti humanizmu, ktorí doktrínu prežitia dostali vo svojich záveroch na pole biológov. Medzi Fínmi sa jedná o Georga Henrika Wrighta, ktorý je – popri Mattimu Kuusim – významným mysliteľom, ktorý tu skutočne bez rezervy do úvahy berie – keď aj v polohlasých tónoch z akadémie – možnosť, že humanite zvoní hrana. V jeho verejných prehláseniach von Wrigth ako Kuusi dal svoju prestíž v sázku spôsobom celkom bravúrnym. Budem teraz citovať von Wrightov osobný list, ktorý mi adresoval s vďakou za knihu, ktorú som pred dvoma rokmi vydal: Johdatus 1990-luvun ajatteluun[Úvod do myslenia 90-tych rokov]. Von Wrighta dostala metafora, ktorú som použil v otvorení ku knihe: „Čo robiť, keď sa so sto pasažiermi loď z čista-jasna prevrátila a vo vode máme iba jeden záchranný čln, ktorý nezoberie viac ako desať ľudí? Ak v záchrannom člne sa nájde dosť takých, ktorí nemajú radi život tak budú na čln ťahať čo najviac ďalších, aby nakoniec šli ku dnu všetci. A naopak tí, ktorým je život milý schytia sekery, a odrúbu ruky, ktoré sa po člne sápu.“

Chcel, by som zdôrazniť, že osobný list môže byť výtvorom, ktorý je napísaný v jedném stavu pohnutom duševnom, a nechcem z neho spraviť verejnú lekciu. A predsa je takéto úprimné poplašenie, ktoré vychádza z týchto riadkov má hodnotu ako objav:

„Ako asi vieš za mysliteľa si Ťa považujem fakt veľkého. Aspoň v tejto krajine patríš k tým najjasnovidným a hlbokým medzi pravdivými prorokmi. Pokiaľ sa tá pravda má zobrať z hľadiska praktického do dôsledkov už ide o vec inú. Snáď by som po tých rukách čo sa po lodi načahujú sekal čo to dá, ale sotva pre lásku k životu samému: skôr lebo by som si chcel zachrániť svoju kožu. Snáď, by sme sa mali utopiť všetci, aby sme konečne mali jasno, že sme tu aj tak postrádateľní, že na prežitie nemáme schopnosti.“

Hore uvedený list je poukazom k tomu, že čo s humanistom robí tá váha, ktorá sa prikladá ľudskému životu, ktorá sa pripisuje hodnote života človeka. Myslím, že medzi riadkami čítam ten strach s, ktorým som sa stretával pri diskusiách o preľudnení. Hovorím mu strach z toho, že sa bojím oslobodiť k tomu, aby som nebol na hanbu. Ľudia sa chránia toho, aby sa podnikli proti preľudneniu akékoľvek kroky a dali sa mu nejaké limity zo strachu, že sa situácia z pod kontroly vymkne, že špirálu pod kontrolu nedostanú kým ľudský život nepríde aj o poslednú hodnotu. Obyčajne sa myslí, že kroky tohto druhu pripravia ľudstvo o pozitívny obraz seba navždy, že ľudstvo odhodením tejto poslednej hodnoty, by sa navždy porobilo, nemohúcne vrátiť sa do normálu noriem a konvencií. Tento strach nejde z pod kože, keď aj nie je jedno ako elegantne, by sa redukcia populácie mala ujať, či by sa táto redukcia dala kultivovane spraviť, alebo za použitia taktickejšej metódy akou boli napríklad nemecké plynové komory druhej svetovej vojny – snáď by to chcelo nukleárne útoky v menšom rozsahu zacieliť do preľudnených centier miest zemegule (útoky by boli vedené buď trans-národným útvarom ako OSN, alebo nejakou malou skupinou vybavenou sofistikovanou technológiou, ktorá by zodpovednosť za ľudstvo vzala do svojich rúk).

Pohľad vo svetlo, ktoré história človeka vrhá ma utvrdzuje v tom, že tento strach je východzím bodom historického bludu. Kedykoľvek ustali vojny a vzájomné kynoženie utíchlo sa spoločnosti za krátko vrátili vo svoj rutinný režim po nedlhom prechode. Davové vyhladzovacie operácie, ktorých strojcami boli Stalin či Hitler, či dokonca tie tortúry, ktoré obracajú žalúdky v podaní tajných policajných síl do detailov popísané tým húfom poslucháčov po celom svete nezrobia s našimi etickými normami nič. Je to v týchto scenároch často tak, že v bloku vedľa toho kde si tajná polícia robí svoju prácu si zase ľudia píšu básne, filozofujú, alebo s niečím starším susedom pomáhajú.

Náš vek zažil plynové komory a iné podobne nepekné veci. Čo do globálu nie je hlavne problém to, že ako veľká je hustota ľudského života, ale to aké je jeho bezhlavé nadhodnocovanie. Dôraz na neodcudziteľné právo na život pre plod, nedonosené dojčatá, alebo klinicky mŕtvych sa stal akousi kolektívnou mentálnou chorobou. Rovnako tak sa mi vidí tento fenomén v podobe absurdnej histórie trestu smrti: keď sa na Zemi pohybovalo päť miliónov ľudí bolo o sebe zrejmé, že rozsudok smrti by bolo najlepšie udeľovať iba tým úplne prepnutým členom spoločnosti ľudskej komunity. No dnes sme v situácii kedy sa bavíme o piatich miliardách, a pritom sa jedna spoločnosť opičí po druhej neuplatňovať si právo na trest smrti aj voči tým najzrudnejším kriminálnikom. Amnesty International horko lamentuje nad pár krajinami kde trest smrti dávajú na tvrdo. Neprestajne sa prichádza s ďalšími spôsobmi záchrany, aby helikoptéry mali dosah na každého šalejúceho prišibaného rybára, ktorý sa na loďke zbúchanej zo stromovej kôry vybral do vĺn a lejaku, aby tak zachránili ďalšie ľudské unikum a nenahraditeľný originál z pohltenia morom. Človeku z toho ide rozum stáť. Eutanázia pre eutanáziu, obnovenie trestu smrti pre trest smrti, a mávnutie rukou nad premotivovanými záchrannými službami, by samé o sebe nemali citeľný dopad na rast populácie. To zato tento princíp by podtrhol, že je veľmi zásadné urobiť tomu celému škrt cez rozpočet. Pokiaľ len budú mať afekt prevahy tieto praktiky byť sú v rozpore s realitou života si zaslúži ľudský život rešpekt šialenstva, ktorý vládne ďalej: stratí sa aj možnosť riešenia populačnej explózie, a všetky záchranné člny pôjdu ku dnu mora.

Než človeka nepokorí hanba …

Je to akosi typické, že tak málo mysliteľov si na otázky filozofických základov našej kultúry skúšalo odpovedať. Väčšine z tých, ktorí vyvinú úsilie pozorovať svet sa dostane tvrdého šoku po, ktorom robia čo môžu, aby si uchovali zmysel pre solidaritu s vlastným druhom, a hodnotami ako ľudské práva, individuálna sloboda, rovnosť a demokracia. Títo ľudia však odmietajú priznať, že svet, ktorý má na mále, aby sa celkom nezboril je nie preto tam kde je nezávisle od nich, ale kôli nim. Staré príslovie hovorí, že myslenie je nevyhnutne závislé na hodnotách a je od nich zriedkavo niekedy celkom oslobodené a v tomto prípade sedí perfektne. Povedané logicky by malo byť zrejmé, že hodnoty na akých je spoločnosť v základe tým čím je, by mali byť prehodnocované, keď táto spoločnosť sa nevie pred svojou skazou zastaviť.

V tomto ohľade si pripadám medzi súčasnými mysliteľmi ako výnimka. Mne nedá takú námahu si človeka presadiť do reality harmónie biocenózy kde aj pôvodne patrí. Snáď je tomu tak, že po tejto stránke vidím človeka jasnejšie ako sa vidí sám? V mojich očiach aj humanita medzi inými druhmi znamená nekonečne veľa: ja o prežitie tiež bojujem. Napriek tomu ale verím, že majestát ľudskej veľkosti nie je pre každého, že také záblesky síce sú, ale ľudí, ktorých zasahujú je mizivé percento. Z tohto dôvodu je humanita ako celok enormne deštruktívna: stvorenie niečoho so silou devastovať takou aká sa sprítomnila v západnej kultúre, ktorá má teraz všade na Zemi zelenú ako jedna povolená kultúra je toho dôkazom, ktorý netreba komentovať.

Skutočne v sebe nenachádzam pochopenie toho, že keď tu všetko hovorí o opaku tak či tak si inteligentný jedinec stále uchováva vieru v človeka, a väčšinu kým sa hlavou bije o múr. Prečo je pre tohto jedinca neprípustné, aby priznal, že prežitie človeka—keď prírode už dochádzajú posledné sily—je možné len za cenu jeho zdisciplinovania, prohibície, dlhej jednostrannej poslušnosti, že na zemi sa dosiahlo najviac kde sa najviac prekonávalo, lebo jedine tam kde jeden človek druhého formuje sebadisciplínou sa vytvorí niečo čo stojí zato žiť miesto sebazničenia sa v seba deštruktívnych impulzoch, ktoré moderného človeka vedú k jeho pomalej samovražde? Ako taký človek predo mnou ospravedlní demokraciu? Nevidí on, že ak sa človek a celá západná kultúra hlboko neskloní a na znak pokory neuzná svoju prehru tak s istotou akože každý z nás zomrie táto kultúra vykántri živú Zem a to už len tým, že ju zoderie na kosť a to bez ohľadu nato či nejaké chemické látky sa jej podarí premeniť na sadu iných, alebo zmeniť prísun energie na alternatívny? Ako je tento jedinec slepý k tomu, že kým bude prírode dirigovať človek a kým hodnota jeho života ostane tou najvyššou hodnotovou métou dovtedy ideme z mosta cestou-necestou do prosta kde všetka sranda končí? Ako je niekto tak postihnutý, že nevidí, že všetok ľudský život nemá rovnakú hodnotu, že všetci ľudia nie sú morálne rovnako čistí, že nie je jedno koľko ich je, a že nie je jedno, že čo sa deje? U mňa je to isté, že koľkokrát na Zemi pribudne nové dieťa toľkokrát sa hodnota každého života človeka zníži. Je mi absolútne jasné, že morálka človeka dnes keď na Zemi vybuchla bomba populačnej explózie nemôže byť tým rovnakým metrom na posúdenie každého rovnako, ktorým bývala za adventu človeka, keď človek ako krásny tvor medzi tvormi bol tak zriedkavo kde ako je ho dnes všade.

Ochranca života stojí pred kompromisom

Realita skurvene bolí lebo o realite nikoho z verejnosti či niekoho z tých, ktorí rozhodujú na západe o všetkom ani len vo sne rozmýšľať nenapadne a už ani v myšlienkach sa ich nenapadne dotknúť týchto hore spomenutých problémov čo znamená povedať toto: nenapadne ich ani myslieť na redukciu populácie tým, že im aspoň vezmú práva, ktoré im nepatria tak ako tak. Máme tu čajový dýchanek na tému kontroly pôrodnosti, ktorý je kvapkou v mori.

Z tých najvzdialenejších zazdených postov nevedomia ľudia začali dumať o právach novo oplodnených vajíčok a plodov. Chytám sa stropu, keď to počujem, a ako ochranca života nemám a ani im do týchto debát ani nejdem hovoriť: ako ochranca života proste neutečiem do posledného zákopu, ktorí my ako poslednému vykopali, ale radšej „ nechám tak. Keď mi namieria na hlavu snáď ma dostanú do debaty o tom, že spravíme nejaké reštrikcie v rámci pôrodov. „Ak sa mi neujde záchranný pás tak snáď záchranná vesta, a keď ani tá tak čiapka aspoň.“ V ohrození života sa strážca života nepožaduje, aby bol pokračujúcemu vymieraniu druhov urobený koniec a skúša to aspoň s tým, že čím dlhšie natiahne život tým pomalšie pôjde vymieranie. Všetko čo je má svoj čas, keď aj čas, ktorý je odhadovaný dokonca slnečnej energie, ktorej zadusením sa, by sa mala vytratiť aj biosféra zemegule na desať miliárd rokov je na nerozoznanie od večnosti.

Perspektíva ochrancu života v ohľade na kontrolu pôrodnosti je jednoduchá celkom: za stavu kde svet dnes je neexistujú okolnosti podľa, ktorých by rozhodnutie o tom či mať, či nemať potomkov malo byť ponechané či už na rodičoch, alebo jedincoch. Zo všetkých skutkov, ktorých sa človek dopúšťa by rozmnožovanie malo byť tým zo všetkých prvé, ktoré sa reguluje spoločenským mravom, a v posledku svetovým poriadkom. O aké rozdelenie kvót o deťoch medzi rodinami a matkami by malo ísť je treba spraviť vecou rodinnej sociálnej politiky. Je dosť dobré možné, že by sme mali dať pomocnú ruku aj rodinám, ktoré by chceli detí viac; je vecou prvého radu, že nedáme na myšlienku rovnosti ani za nič, lebo tú už tu máme a nič dobré z nej nikdy nekukalo, nekuká a ani ďalej nebude. V priemere sa kvóta pôrodnosti každopádne nateraz musí – všade a na aspoň pár dekád ďalej – limitovať v pomere jedno dieťa na jednu plodnú ženu. V prípade, žeby sa ľudská populácia naprieč celou zemeguľou utriasla do nejakého optima bude kvótu možno zvýšiť na deti dve v každom páre.

Ďalšie jednoznačné myšlienky, by zahŕňali antikoncepciu a potraty ako voľne dostupné. Jemné nastavenie systému by rozhodovalo, či by sa detská kvóta dodržiavala potratmi proti vôli – čo by stále nechalo šancu v prípade smrti prvého dieťaťa počať dieťa druhé – či by sa tá musela dodržiavať ešte aj formou vnútenej sterilizácie oboch pohlaví.

Tiež to bude v záujme všetkých, aby sa kontroly viedli tak prísne ako to len ide aby sa nemuseli zabíjať batoľatá, ktoré už na svete sú – aj keď infanticída od dôb Germánov, kde právo na strane otca rozhodovalo o živote a smrti dieťaťa bežne pretrvala dlho až po dnešné časy.

To všetko možno nie je nič iné ako číra špekulácia. Predsa len by som sa ale rád ospravedlnil svojmu čitateľstvu: obávam sa, že človek nie je schopný ani svoju pôrodnosť limitovať ani redukovať preľudnenie – ekokastrofa na seba nenechá dlho čakať. Človek pri jeho technických talentoch je tvorom, ktorý sa vynájde vždy, ale v iných ohľadoch je zvieraťom, ktoré od svojich inštinktov zblúdilo najďalej: plavené drevo v toku evolúcie, ktorý nepozná ani zľutovanie ani vyvolených. Je nás zopár takých, ktorí si uvedomujeme koľkým individualitám človek jamu kope. My ľudia padneme do jamy, ktorú kopeme iným ako jedny medzi miliónmi druhov, ktoré vyhynuli.

Či my snáď nie? Máme ešte šancu, ktorá sa opakuje raz do milióna krát? Má v rukáve osvietená menšina žolíka? Nájde sa nás dosť, ktorí dokážeme, že človek slobodnú vôľu má? Jedinci pre, ktorých stať sa opozíciou k šedej mase znamená oddanosť svojej veci, ktorí simultánne s tým tej mase chcú vybojovať prežitie?

Neznesiteľné nešťastie technológie

Blízko od velebného kamenného chrámu v Sääksmäki, ktorý bol postavený v pätnástom storočí je krásny cintorín. Tu v tieňoch pod korunami vznosných starých stromov leží nemálo z mojich bývalých priateľov z okruhu známych. Prečo ľudia na cintorín chodia? Je to osožné v reflexiách a aby reč pamäti nestála, aby sa suma veľkých a malých hodnôt vniesla do perspektívy, aby rozjímal na miestach, kde nepríde na iné ako na melancholické myšlienky, a aby zažil pokoj a ticho.

V jeseni som cintorín vyhľadal tri dopoludnia. Iba tretia návšteva sa podarila: prvú a druhú skazil veľký a rýchly traktor, ktorý si to žíhal po úzkych cestičkách cintorína, kým sa pod ním zem otriasala aj náhrobné kamene a steny cintorína sa chveli.

Než zmizol som si všimol čo robil: za pomoci svojej prednej lyžice pratal zosušené vence z hrobu na neďalekú kopu smetia. Lyžica vzala tak za jeden fúrik. Ďalšia prišla pravdepodobne na radu preprava suchého lístia. Ani v najmenšom som nemal pocit, že to chce vedieť, a hneď som šiel.

Denno-denne sa v práci, alebo v záhrade fúrikujem s kvantom veci buď fúrikom, alebo malým vozíkom, a nemám toho málo a nemeriam malé vzdialenosti. Som úplne si vedomý, že tieto spôsoby prepravy majú svoje mínusy pokiaľ ide o plnú využiteľnosť. Na druhú stranu ani tiež neviem ani to ako je farnosť v Sääksmäki organizovaná: rozhoduje tam cirkevný koncil, alebo je to tak – ako to vo Fínsku býva poväčšine – že rozhodovanie majú na starosti nejakí úradníci od financií, ktorých hodnotové rebríčky sú kadejaké? Nech to tam, ale má na starosť kto chce tak tie hodnotové rebríčky jeho sú dva-na-tri. Okrem toho nemám tiež ani bližšie informácie o ekonomickom statuse tej danej farnosti. Mám prečítané niečo o tom, že cirkvi vo Fínsku sa po finančnej stránke nedarí vôbec, a že celý rad zamestnancov dostáva padáka. Čo, ale viem je cena práce od hodiny pokiaľ ju robí traktor, a pokiaľ človek. Tiež viem cenu fúriku.

Šialenstva, ktoré stroje plodia by som vedel opísať dosť, aby som tým zaplnil knihu. Vezmem ďalší príklad z času pomerne nedávneho, keď vo Fínsku vzala za svoje ekonomická depresia.

Na týždeň v júli som na periférii Tenajoki chodil po prechádzkach plných nehy. Tu som natrafil okrem iných vecí na niekoľko stále dobre udržaných fariem. Pozoroval som ich dopodrobna, a podľa svojho starého zvyku som po stodolách prespával. Všetky tie farmy produkovali len seno: dielom pre dobytok a pravdepodobne extra dielom pre soby. Z tých fariem nemala žiadna viac ako päť hektárov lúčiny. Avšak všetky mali nový traktor (cenovo je to 150,000 mariek); pár z nich malo vagón na kompresiu a vykládku sena (cenovo sú obe po 80,000 mariek). Seno si žnem roky sám z jedného hektára, ktorý v Kuhmoinen vlastním: úzkostlivo je sekám kosákom. Nie len, že žeň zožnem a uskladním no mám s tým i ďalšej roboty: seno treba pred uskladnením natriasť niekoľko krát a to aj vtedy, keď je to najsuchšie a prajné počasie. V niekoľkých dobrodružných rokoch som dokonca sa s tým suchým senom ťahal cez lesy, či som ho vliekol s pomocou jelšových palíc, alebo som mal tú palicu cez ramená.

Nebola to práca pre koňa: zrátal som si, že muž v päťdesiatke by zožal päť hektárov lúčin rukou v priebehu normálnej sezóny; mladší muž, by samozrejme urobil aj viac. Pamätám sa, že civím na hlučný traktor: vy neblahí úbožiaci s vaším štvrť miliónovými investíciami v eurách a vašou márnosťou! Všetko s čím si vystačím sú kosák, hrable, vidly na seno, sekera, a nôž!

No veci takto jednoduché vždy nie sú. Aspoň na juhu je trávu treba obnovovať každé štyri, alebo päť rokov. Muži tu pôdu sami nepreorú: traktory tu sú nutné nakoniec tak či tak. Ak farmy sú o veľkosti tak najviac piatich hektárov, by na desať fariem bol stačil traktor jeden. Vo farmárskom družstve by každý farmár mal 10% podiel na každom traktore. Ak je traktor ako je rok dlhý zamestnaný prácou na iných veciach potom podiel práce traktora na lúčinách z roka stačí tak na pár percent. Na druhú stranu sejba semien sena, alebo hnojenie sa dá robiť aj vysievacim košom, a tým, že kompost a hnoj budú ťahať vo fúrikoch ľudia.

S týmito možnosťami mám skúseností z prvej ruky dosť. Predsa len, ale dám prednosť páru koní pred traktorom.

Príklady, ktoré som odprezentoval som si nevybral náhodne: dobre esenciu technológie demonštrujú. Na farnosti v Sääksmäki si osvojili viery hneď dve, ktoré tvoria tandem. Viera v technológiu, ale spoločné nemá absolútne nič ani s rozumom a ani s poznaním: je to viera – necitlivá, nekritická, nesporná viera. Technológia je fundamentom najväčšmi anti-intelektuálnej a religióznej kultúry, ktorú kedy západná civilizácia, alebo dokonca svet kedy poznal. Dve viery v Sääksmäki, ale ponúkajú zaujímavý kontrast: v dnešných dňoch je církev nech už má chyby aké má, jemná, chápajúca, a ochraňujúca; viera technológie na druhú stranu je agresívna a deštruktívna.

Vzdialenosť, ktorá delí Fínsko od Európy na míle je v európskom kontexte evidentná dramaticky. Fíni sú nie iba vrcholom na zozname individuálnej spotreby zdrojov – od energií po papier – tí sú tam tak tiež, keď ide strojové zariadenia a automatizáciu. Fínske poľnohospodárstvo je tak natvrdlo premechanizované, že mu nestačia odporovať žiadne štatistiky ani diagramy. Každá dedina vo Fínsku súc je ďaleko od toho byť stelesnením farmárčenia a vidieckeho spôsobu života človeku pripomína technologické expo, kým pokoj a hodnoty tradícií je ďalej vidieť všade na vidieku vo všetkých iných európskych krajinách. Fínsko – aspoň pred pár rokmi – stálo na čele sveta v oblasti elektronizácie peňažných prevodov. Nápady o elektronických systémoch a počítačoch nám našimi hlúpymi hlavičkami prechádzajú ako nôž maslom. Osobne by som všetkých, ktorí sa pri svojej dôležitosti a zaneprázdnenosti necítia nato, žeby prežili bez mobilných telefónov, alebo áut na rok vyexpedoval do hôr, alebo lepšie na päť, aby mali toho času si v hlave o hodnotách života popremietať viac. No možno, by sa s nimi nestalo nič ani potom, lebo: raz keď filip chýba tak chýba.

Občas je technológia ospravedlnená na základe zdanlivo racionálnych argumentov. Pokusy boli činené celé roky za, ktoré sa hľadali dôkazy o existencii Boha. Základný argument pre technológiu je, že život robí jednoduchším: jednoduchším a jednoduchším, invencia po invencii. V realite je to tak, že človek na zemeguli triumfuje bez prirodzeného nepriateľa od kedy vynašiel kamennú sekeru, a náš život bol neprirodzene a beznádejne komfortný. Od vtedy sú našimi problémami iba fyzická zvoľnosť, nezmyselnosť, vykorenenosť, a frustrácia.

Iba evolúcia nedokáže pri svojej hĺbke načrieť na dno scestného vývoja, ktorým ľudský druh do víru technologickej viery zblúdil: evolúcia nechápe ešte ani toľko, žeby to pre ňu bolo hádankou. Z ľudských matiek evolúcia stále produkuje kreatúry, ktoré vypínajú silou, rýchlosťou, a vytrvalosťou: bežcov, skokanov, osadníkov, vzpieračov, gaunerov, či nosičov. Teraz keď sa človeku podarilo si vyvinúť článok viery a podarilo sa mu aj postaviť si jeho trasúci sa domček z karát, ktorý patrí iba jemu, materiálny exces, sa fyzický súťaživci rodia a rodia stále súcejší za pomoci vitamínov, stopových prvkov, a tehotenských kliník. Títo vytiahnutí a silní, svalnatí a šľachovití chlapci a dievčatá sú potom videní v našich uliciach a dvoroch ako plní stratenej energie, apatickí, bledí, a bezprízorní.

Situácia sa iba zhoršuje tým, že naša viera uvrhla svoju kultúru do masovej nezamestnanosti, a ani tí s fantáziou, ktorá je bezkonkurenčná si nevedia čo počať s otázkou ako zamestnať niečím uspokojujúcim indivíduá medzi strojmi: ľudstvu neostáva už žiadna úloha. V súčasnosti vo Fínskej republike bežia voľby prezidenta. Reportér sa opýtal kandidátov ako si chcú dať rady s problémom nezamestnanosti: tá zmätená tlupa veriacich, tie stelesnenia všetkých ľudských pochybení dokopy, iba gúľali svojimi veľkými prázdnymi fínskymi očami. Nikto z nich v sebe nenašiel moc prekročiť posvätné hranice a Boha znemožniť tým, žeby vypustil z úst dve jednoduché slová: strojom dosť.

Skrze všetky svoje technologické invencie a oslavované inovácie človek zo seba urobil postrádateľného tvora. Za posledné roky nabral technologický vývoj skutočne výbušného potenciálu: humanita uspela v zakapaní ľudských odvetví producenta, rafinéra, transportéra, distribútora, a opravára. Máme ešte pred sebou odvetvia konzumenta, a keď sa nám podarí aj od toho sa oslobodiť je po všetkom. Rinčanie robotov na krátku chvíľu; nato už len ticho tichšie ako smrť.

Ženy ako ochrankyne života

Aspoň v západnej kultúre keď nie od kedy je ľudstvo ľudstvom je práca ošetrovateľky prácou ženy. Aktuálne sme v časoch kde sa nám uchytil trend zavádzania konkurencie do ustanovených hodnôt a zvykov, ktorý urobil otázku z biasu ošetrovateľskej profesie, ktorá prislúcha ženám: nemali by v roli ošetrovateliek byť muži?

Tak či tak je otázkou či by tie fyzicky najťažšie úlohy pri práci s pacientmi nemali byť pridelené mužom? Každá zmena týmto smerom mi príde ako na silu. Sú tu jasné dôvody pokiaľ ide o kvalifikácie a motivácie, že prečo, by mala byť profesia ošetrovateľky skôr pre ženy ako mužov. Či už je neochota bežného človeka starať sa o iných vrodená (genetická) alebo kultúrne determinovaná je ťažko povedať; napriek tomu je to evidentný fakt. Pohlavia majú rozdelené svoje úlohy rozlíšenie medzi, ktorými presne odzrkadľujú ošetrovateľské kariéry pričom takto rozlíšené tvoria základ celej civilnej spoločnosti.

Medzi príbuznými, priateľmi, a známymi, ktorí prichádzajú na návštevu pacienta do nemocnice, alebo staršieho človeka do hospicu je osem z desiatich, alebo aj viac ženami. Veľa mužov vie, že osobné problémy sa diskutujú ľahšie s priateľkami medzi ženami ako s mužmi (a možno problémy v rámci komunity s mužmi?). Podobne, keď človeka zasiahne depresia stráca svojich priateľov medzi mužmi. Žena, ktorá je ti blízka sa v tom prípade cíti v depresii jasnovidná, a bude chcieť pomôcť, i keď jej pomoc je tu nad jej sily v prípade vážnej depresie.

Nie je pochýb, že duša muža je pod svojím drsným povrchom paradoxne viac senzitívna, krehká, a slabšia ako duša ženy. To, že muži sú krehkí, a ženy tvrdé nie je mýtom, ale fakt ako ho poznáme zo života. Čo vo svojich spisoch nechávam prehovoriť sú vždy typické, priemerné prípady.

V niektorých extrémnych prípadoch bude mať žena silu s mužom neporovnateľne väčšiu ako on. Je to už nejaký čas od kedy správy vzhľadom na spirituálny kolaps mužskej populácie – kolaps reflektovaný na fyzickej úrovni – prichádzajú z Ruska, ktoré je krajinou stojacou zoči-voči hlbokej kultúrnej kríze.

Hovoriac si, že skúsenosť osobného charakteru sa ukáže presvedčit vždy viac než čokoľvek čo človek kedy čítal, počul, som poslednú jeseň sa rozhodol s malou expedíciou o podniknutí cesty do niekoľkých dedín vo Vienan Karélia, aby som ten kolaps videl na vlastné oči. Vo veľkej dedine v Jyskyjärvi žije 1500 ľudí, ktorí sú buď z ruského, alebo z fínskeho etnika. Z miesta kde som bol ubytovaný som o 7 ráno odišiel. Celá dedina celkom spala ešte o tom čase, a spali tiež dvaja mladí muži sediaci na predných sedadlách Lady samou slasťou a symetricky sa jeden-proti-druhému opierali (to sa dialo na jedinom moste v dedine kde dvaja muži efektívne zablokovali hlavnú cestu, ktorá vedie do Ríma cez Petrohrad).

Moja prechádzka ma skoro doviedla na cintorín, kde som skompiloval malú štatistiku očakávaní dĺžky života týkajúcich sa rôznych pohlaví. Nepísal som si nič, ale pamätám si, že prieskum zahŕňal tridsať mužov a žien v rozpätí od doby v rokoch 1960-tych do dnes. Výsledok teda šokoval: vek mužov kedy umierali tí bol od dvadsaťosem do šesťdesiattri a vek žien bol od šesťdesiatpäť do osemdesiattri. Veky medzi dvoma pohlaviami sa ani neprekrývali: skôr šli po sebe. Iste sme na svojom výlete videli aj divného starého muža, ale starí muži boli tak mimoriadne vzácni, že na našu celkovú štatistiku nemali vplyv vôbec žiaden.

Uskutočnili sme niekoľko rozhovorov po, ktorých sme možné vysvetlenie pre žalostný stav núdze mužskej populácie v danom regióne snáď našli: neobmedzená konzumácia alkoholu, a neobmedzené návyky na fajčenie, ktoré škodami na zdraví zapríčiňovali chorobu a smrť, či ak už nie to tak viedli k bežným nehodám. Mohli sme na vlastnú päsť okúsiť rozsah v akom konzumácia alkoholu bujnie v oblasti, kde sme svoj výlet začali v Uhtue (dnes známej ako Kalevala), kde sme ani v treťom obchode, ktorý sme navštívili nekúpili okrem nealka žiadny alkohol. Každý obchod predával vodku, ktorá mala svoje miesto v regáloch aj na pultoch a bola tým najľahšie dostateľným produktom, ktorý kto mohol mať.

Je pre mňa dôležité konštatovať, že ženy alkoholovej epidémii neprepadli, že sa na ten spôsob ako muži tomuto narkotiku nepoddali. V celej dedine boli lacné skleníky s uhorkami, kapustou, a paradajkovými záhonmi; všade boli plné košíky húb, a ľudia zbierajúci bobule okolo ciest. Títo ľudia však boli samé ženy (zatiaľ čo vo Fínsku zberači sú obyčajne muži). Zviezli sme zopár týchto životom nabudených ruských žien s enormne veľkými košmi napratanými čučoriedkami a modrými ústami potom čo sa kŕmili. Ak sú nato dôvody, že prečo ruskí muži padli až tak hlboko, by tiež mali dôvody byť prečo tak isto sa zo žien nestali alkoholičky a fajčiarky?

Niet iného dôvodu ako toho faktu, že ženy sú silnejšie: ženy opatrujú kontinuitu života do samého konca. Ženy v Rusku možno od prírody nemajú na rozhadzovanie a v ich opatere sa držia skôr pri zemi, a nemajú možno ani energiu svojho muža nepustiť k pitiu, či strážiť jeho zdravie ako oko v hlave do staroby; napriek tomu čarujú v kuchyni, rúbu drevo, sú strážkyňami rodinného krbu, a pre mužov držia teplé miestočko skryté pred zimou. Muži žijú akurát tak dlho, aby sprostredkovali svoje semeno do ďalšej generácie.

Na našom krátkom výlete do Vienanu sme si tiež všimli fakt, ktorý nám prišiel divný, že ženy nedbajú iba o huby a zemiaky, ale, že svoju starostlivosť ďalej rozširujú aj o kultúru. Naďabili sme na dedinský festival, ktorý navštívili aj ľudia z dedín kol-do-kola vďaka páru (Fínskych) špeciálnych autobusov, ktoré hore-dole pri tej príležitosti pendlovali. Bol tam zbor aj spievanie sólistov, tance, a spoločenské hry na lúke neďaleko od dediny. Medzi vystupujúci bol jeden muž: hral na harmoniku a bol relatívne triezvy. Nie viac ako štvrtina z divákov boli muži (pravdepodobne fínsky turisti). Znova sme sa rozhodli trochu v tých veciach zistiť viac. Zobrali sme sa, že prejdeme dedinu, kde sme našli viac mužov: deň to bol celkom teplý takže všetci boli von; mužov bolo vidieť na brehu, dvoroch, okolo stien, v skupinkách, a nikto z nich už nestál na svojich potom ako stiahli zo tucet fľašiek vodky.

Malí chlapci počnúc batoľatami až k puberťákom sa do skupieniek mužov skúšali miešať – učili sa od nich.

Budúcnosť tu nebude jedna báseň. Budúcnosť sa, ale vidí nepredvídateľná. Vietor fúka z nejedného smeru a vplyvy, ktoré tu rozhodnú nemusia byť domáce. Razom sa atmosféra môže zmeniť: depresia sa zmení na uzdravenie, alebo naopak. Posuvy a prechody vedia byť pozitívne a negatívne a záleží to od toho akú človek zaujíma perspektívu. Terajšia komunita ľudí v ruskej Karélii nijak svoje životné prostredie zvlášť neohrozuje. V tomto ohľade je táto komunita dobrá.

No ak si ponechám perspektívu kultúrneho antropológa – optikou, ktorej som potiaľ veci bral – rád, by som zazrel osud žiariť v očiach mužov Vienanu. Rád, by som týchto mužov videl túlať sa bok po boku s ich ženami či v poli kapusty, či drevárni. Na predpovede je spoľah málokedy, ale nikdy nič neprinesie budúcnosť kde by žena stúpila trápne vedľa, a muž nie.

Vrátim sa teraz k pôvodnému predmetu svojho pýtania sa: Fínski muž – a jeho žena, ktorá je všadeprítomným vodcom v pozadí.

Mám na pamäti rok starú spomienku z jesennej noci, kedy mi zazvonil telefón. Mal som kamaráta o dvadsať rokov mladšieho ako ja menom Jokke s, ktorým sme chytali ryby. Prekypujúci muž, robustný veslár a vodca medzi svojimi priateľmi v jeho veku, Jokke bol svojským ftipálkom, ktorý ľudí vedel baviť, že sa smiechom išli potrhať. Bol tiež rybárom celkom neúprosným ako vo vodách vnútrozemia tak aj na otvorenom mori, ktorý ťahal miene v noci, lapal ostrieže a šťuky vo dne. A predsa človek to bol mäkký ako naježený králik zlatohlavý. Hádam som bol niečo ako druhým otcom, alebo druhou matkou (otec má občas tiež nejakú rolu, ktorú pridá aj keď iba zástupnú).

Každopádne jednej noci mi zazvonil telefón. Bol to Jokke, ktorý sa v stave šoku vrátil z Helsiniek. Vedel som, že jeho rodina čakala svoje prvorodené dieťa a, že Jokke absolvoval kurz predpôrodný, aby svojej manželke vedel byť oporou počas pôrodu. Moment, ktorý na seba nechal dlho čakať bol toho večera konečne tu, keď sa Jokke hnal na pôrodnickú kliniku  …no ….medzi koktaním a dych berúcim plačom sa Jokke zmohol mi situáciu vysvetliť. Opísal mi dlhé biele chodby na akých je mraky sestier, šum elektronických zariadení … a ten hrozitánsky strach z toho čo len sa asi mohlo stať jeho žene. Jokke spanikáril: z nemocnice ubzikol a na telefóne sa celý triasol hrôzou, a zboreným sebavedomím.

Celý chtivý čitateľ by najradšej vedel čo ďalšie sa stalo. No Jokke dokázal, že je milujúcim a nežným otcom aj keď nie všetky jeho tendencie mali tento ráz. Svojmu prvorodenému synovi opakoval jedno a to isté slovo celé týždne, kým dosiahol svoj cieľ: prvým chlapcovým slovom bolo ryba. Hneď nato prišiel na svet syn druhý: pretože – Jokke vysvetlil – v mnohých džigu súťažiach je pre rodinný tím potrebné, že ju tvoria traja muži. Beda, že rybársky tím sa nesformoval nikdy: rutinné odstránenie slepého čreva, do toho klinická baktéria, zápal a smrť za pár dní. Trvalo časy kým ľudia z nemalého okruhu Jokkeových priateľov precítili rozpaky a tieseň spôsobenú tým z najčernejších smútkov. Krutosť života s akou ide ten proti sebe je často za hranicou možného. Útecha, ktorá v očiach Jokkeových priateľov mala byť tou najväčšou bola jeho silná žena: mohli si byť istí, že nič z toho čo sa stalo ju neznesie pod čiernu zem, že zo všetkého sa dostane a dá si prácu s výchovou svojich malých detí. Isto ich na ľad nebude ťahať tancovať džig, ale po iných stránkach sa im ujde dobrý štart do života.

Psychológia to sú samé teórie a hypotézy. Ja osobne chovám presvedčenie, že muž je tvorom v porovnaní so ženou citovo zraniteľnejším, že je psychologicky slabším typom, že tiež viac preplače ako žena – aj keď radšej ďalej od všetkých. Má to, ale ten háčik, že muž je egoisticky na svoju senzitivitu namotaný: má blízko k ľudskému utrpeniu a rozčarovaniu lebo sú otázkou jeho sympatií vtedy, keď bolesť a sklamanie patria jemu. Muž sa nechá utešovať skôr akoby sám utešoval: v ich vnútrach najhlbších vnútrach sú títo pozemný stavbári, armádni generáli, a členovia priemyselných rád všetko malí synáčikovia mamičiek. Prečo Stvoriteľ (evolúcia) muža takto vybudovali? Sú mysteriózne cesty Pána.

Jednako sú rozdiely medzi pohlaviami nie veľké natoľko, aby k sebe nešli. Muž je skôr ako žena vybavený pustiť zo zreteľa priateľa, ktorý je v núdzi, pacienta v nemocnici, alebo starých v hospici tým, že čas vyprázdňuje prácou. Predsa len je, ale muž tiež empatický: je to o stupni reality afektu. Muž si nevie rady viac než, aby nedbal. Mnoho je takých mužov, ktorí nie nepodobní môjmu kamarátovi Jokkemu nenachádzajú na tých bielych chodbách oporný bod: nevedia o čom by s pacientmi hovorili, a nevedia o čom by hovorili ani so starými ľuďmi. Muž je snáď väčší vo svojej blbosti ako svojom zle.

Ľudská nátura a história

Opäť tu máme ľudskú náturu, ktorej sa znova, a znova fatalisticky dovolávajú pre jeden z dôvodov prečo svet je na začiatku svojho konca. O činoch ku, ktorým sa ľudstvo má rozhodujú pudy a inštinkty; tie ako také sú jedinou nevyhnutnou a nenapraviteľnou realitou.

Označiť ľudskú náturu za šedú eminenciu pôsobenia všetkého ľudského konania je banalitou. Toľko to, ale nerobí zo všetkých činov človeka niečo čomu sa nedá predísť – ani tých, ktoré činia ľudia a ani tých, ktoré činia spoločnosti. Intelektuálne by si človek absurdne sprasil profil, keby chcel svoju kultúru terajšie tempo života udávajúcu a spôsob akým sa podľa nej žije v jeho ére, smer, ktorým sa berie vývoj života tou dobou, v ktorej žije zobrať ako métu pre, ktorú neexistovalo vyhnutie. No napríklad veľmi známy výrok Fínskeho premiéra, že ekonomický rast, EU, EMU, súťaživosť v hospodárskej oblasti, a informačné technológie sú jedinými možnosťami, ktoré táto epocha má k dispozícii aby vyčerpala svoj potenciál, ktoré má táto krajina, je proste hlúpy. Tieto možnosti nemajú z historickou bezpodmienečnosťou nič spoločné: sú voľbami, ktoré urobilo niekoľko individualít, ktoré fungujú ako malá skupina – malá, ale so silou neuveriteľne veľkou a vplyvom hlavne po stránke hlúposti.

Stačí letmý pohľad na históriu, a hneď tu máme celé široké spektrum alternatív. Ľudský druh vo svojom vývoji prišiel na celý rad kultúr a spôsobov života, ktoré si vedel osvojiť. Teraz keď máme pred sebou svet globalizovanej ruiny, ktorá je v poslednom ťažení sa ako najzaujímavejšie vidia kultúry, ktoré orodujú za život, hovoria životu áno, a k prírode sa stavajú v pokore, ktoré adoptovali prístup udržateľnosti k zdrojom prírody.

Pri všetkej pozoruhodnosti stojí za povšimnutie fakt, že podobné kultúry zahŕňajú nie iba spoločnosti lokálne, ktoré si dodnes vedú úspešne a prosperujú v častiach Afriky, Austrálie a dažďových pralesov Brazílie či Indonézie, ale tiež čo kedysi boli spoločnosti dominantné. To je príklad keď vezmem neolitickej kultúry, ktorá Európa opanovala pred pár tisíckami rokov: kultúra, ktorá vojnu neviedla, a čo je najdôležitejšie je, že mala kontrolu nad technológiou (v tej dobe ešte nástroj z, ktorého je viac úžitku ako škôd).

Ľudské pudy a inštinkty sú navzájom iné nie iba podľa svojho geografického rozpoloženia: i ľudia jednej populácie – Fíni napríklad – jedného času, by dali všetko zato, aby sa im podarilo vyzabíjať iných mužov (Nemcov, Poliakov, Maďarov, atp) a dostať aj poriadnu odvetu do svojich vlastných radov teda byť pozabíjaní; a v inom čase (tj. 1990-tych rokoch) sa snažiť brániť ľudský život s takou vyhecovanou hystériou, že nad tým zdravý rozum zaplače (cez inkubátory, záchranné helikoptéry, a nech to stojí čo to stojí).

Človek nesmie pohnúť ani brvou na pozore k nezaujatosti posudku vzťahov príčiny-následku, súvislostí a vplyvou na životy rozličných kultúr, rôznych stupňov v rámci kultúry jednej, a taktiež k zmenám v spirituálnej klíme. Úplne do služby svojho pozorovacieho talentu musí človek zapojiť chladnú objektivitu až sa takmer odľudští voči predmetu svojho pozorovania v momente, ktorom sa ho pustí popletené čaro jeho vlastného veku, a on má možnosť tendencie svojho veku vyhmatnúť vecne, externe, za pomoci porovnávacích prostriedkov, lebo bez toho to vôbec ani nejde. Poznanie histórie dáva mysleniu kritický rozmer, ale najdôležitejšie je z toho celého je byť mikroskopikom vlastnej epochy – jedinej na, ktorú človek má dopad.

Povedzme si, že čo si taký objektívny historik svojho času, ktorý platí za pozorovateľa ľudských hnutí, kultúrny antropológ o súčasnej západnej kultúre vytvorí za prehľad? Nepochybujem vôbec o tom, že nájde pravdivo originálneho ducha a spôsob života, ktorý prestúpil všetky medze. Západná kultúra, ktorú v plnej miere diriguje kapitalistická trhová ekonomika si so žiadnymi historickými paralelami nezadá pokiaľ ide o jej hyenizmus hrabivosti a chvatu: i ten najmenší pocit pokory keď je v sázke príroda otočila v protiklad (pokiaľ sa medziľudských vzťahov týka je to deto). História nepamätá bod hlbšieho úpadku humanity.

Za celú dobu histórie nemala ekonomika – peniaze – nikdy úlohu tak veľkú, aby sa okolo nich točilo v kultúre chtiac-nechtiac všetko ako je tomu v krajinách, ktorých kultúra sveta dnešného dňa ide v samom jeho vedení. Situácia v akej dnes sme nepozná žiaden historický úzus, ktorý by bol odpoveďou na tento výplod hnusu nášho každodenného podlého, zvráteného gamblérstva spojeného s akciami, menovými kurzami, základnými úrokovými sadzbami, základnými bankovými sadzbami, predkupnými právami, derivátmi, výsledkami hospodárenia, ročnými profitmi a inými podobnými premennými veličinami, ktorými úzka skupina podvodníkov nakazila celú spoločnosť do morku jadra. História tiež ešte nezaznamenala, žeby sa zdroje prírody odčerpali do tejto krajnosti. Skoro celá Zem odratá z každého konca na úplný dranc. Na posledné z posledných zdrojov, ktoré ešte nikto nevyraboval – olej v Barentsovom mori, lesy Sibíra, Karélia a Tichomorské ostrovy –si brúsia svoje krivé zuby-drápy, ktorými berú útokom v efektivite bezprecedentným (Fínske drápy sú ako vždy ešte zahnutejšie a dlhšie než toho zbytku). Stavebná činnosť, ktorá dusí zeleňou živú krajinu nemá vôbec konca; rovnako tak ani produkcia, transfer, a spotreba tovarov, a tak tiež turistický ruch akí hory turistov necháva šmejdiť z miesto na miesto non-stop.

Nikdy v histórii nemal kultúra charakter hodnôt, ktorými ona vládne, ktoré ju určujú tak blízko k deštrukcii nebezpečnej pre sám život a jeho kvalitu ako tomu je dnes s demokraciou, osobnou slobodou, a ľudskými právami – a to nehovorím nič o peniazoch. Sloboda tu znamená slobodu zvyšovať svoju spotrebu, využívať a šliapať hlava-nehlava po všetkom na žive do okola. Všetky práva, a to aj tie zdánlivo najvznešenejšie – práva žien, detí, postihnutých – hovoria jedno a to isté: ja,ja, ja. Čisté sebectvo dostalo nové meno: seba-realizácia a dnes platí za najvznešenejší morálny imperatív. Slová ako zodpovednosť, povinnosť, pokora, seba-obeta, opatrovanie a zaopatrenie majú pachuť po, ktorej sa vždy pľuje, keď sa pošťastí, že ich ešte niekto berie do úst. Keď aj mali svoje nemalé chyby tieto ideológie, ktoré sme len nedávno pochovali akými boli fašizmus, alebo socializmus z akých vyrástol apel na spoločensky mravné hodnoty tak reštriktívne normy, ktoré tieto ideológie obsahovali na etickej úrovni ašpirovali vyššie ako my dnes.

(in Can Life Prevail? A Radical Approach to the Environmental Crisis. Převod Kristián Čura)

Kalendář akcí

M T W T F S S
 
 
 
 
1
 
2
 
3
 
4
 
5
 
6
 
7
 
8
 
9
 
10
 
11
 
12
 
13
 
14
 
15
 
16
 
17
 
18
 
19
 
20
 
21
 
22
 
23
 
24
 
25
 
26
 
27
 
28
 
29
 
30
 
31
 

Nejbližší akce