Lesy – Pentti Lincola

Starý les v Talaskangas

Druhý úvodník Helsingin Sanomat publikovaný 27. februára tvrdí, že prales so svojimi rastlinami, hubami a zvieratami nemá pre prírodu cenu vyššiu než les, ktorý bol zmladený, alebo holorubne vyťažený a znova vysadený: takpovediac pole stromov, ktoré je vyskladané zo svojich rastlín, húb, alebo zvierat. Úvodník tiež svoju argumentáciu podtrhuje drevorubači neničia prírodu, aj keď stromy rúbu. No iste. Dovolím si povedať tri krátke príbehy o troch pralesoch vo Fínsku. Prvý les bol vypílený a postupne aj vyčistený od všetkých kmeňov; na jeho mieste bola vysiata pšenica. Neviem o tom, žeby tu prebehla nejaká zmena od piky: pšenica je jednak natoľko zelená a prirodzená ako tristoročné sosny a tvarom zhruba taká ako do šírky dvojmetrové osiky.

Druhý les bol tiež pováľaný a na mieste kde stál vyrástol priemyselný podnik; okolo tridsať hektárov dláždeného terénu zaprataného skladmi a parkovacími miestami. Tento nový prirodzený les bez pochyby zelený nebol, ale obývali ho živí ľudia; a ľudia sú asi tak cenní ako zbytok živej prírody. Tretí prales bol vyrúbaný po dopade kusa kameňa, ktorý sa hnul kôli traktoru, a niekto si to všimol. Nie dlho nato sa na tom mieste do stometrovej hĺbky týčila baňa. Príroda tu žiadnu zmenu v podstate neprekonala: nové dno sto metrov pod tým starým je rovnako prirodzené. Veky do minulosti tu stála hora vysoká päť tisíc metrov.

No pre porovnanie rozpoviem ešte príbeh, ktorý bude posledný, a je celý úplne zo sveta ľudí. Existovalo kedysi mesto v, ktorom stála veľká, starobylá katedrála. Omše a ďalšie cirkevné bohoslužby v katedrále fungovali. Budova sama, ale už mala svoje roky, bola neúmerne vysoká a jej udržiavanie sa predražovalo. Zrovnali ju teda so zemou, a na jej mieste postavili sálu s vystuženého plastu, ktorú pokrývala plechová strecha. Tá bola lacná na vyhrievanie, a údržbu. Bohoslužby sa naďalej v novej budove konali, ale výdavky prišli stále draho. Halu teda nakoniec strhli a miesto zrovnali v pole. Na poli sa nedeľa čo nedeľa ráno slúžili omše, inokedy tu zase boli trhy a taktiež futbalové zápasy, alebo hokejové stretnutia atď. Za studených zimných nedeľných rán boli omše skrátené; no neostalo bez povšimnutia, že benefit liturgie nebol v jej dĺžke: záleží na tom, kto má akého oddaného a prístupného ducha.

Zelené klamstvo

Ak by som vedel vidieť ľuďom do hláv, by som sa zamaskoval za pytača z Centra pre štatistiky; vzal by som vzorky zo päťsto profesionálnych lesníkov a opýtal sa ich: „Veríte, že lesy Fínska sú obhospodarované tak, že vytvárajú nadbytky drevnej hmoty formou ťažby, že sa drevné rezervy za posledné dekády zvýšili?“ Ja na koreň tejto záhade vedieť prísť nikdy nebudem. Ľudia vždy odpovedajú na dotazníky, ktoré im sú po vôli. Nakoľko viem, že profesionálni lesníci sú blbí neviem, že ako sú veľmi blbí, či ako veľmi rafinovane zbehlí a oportunistickí.

Krajinu križujú celé bezpočetné šíky naturalistov, laikov s rysím zrakom, ktorí ma svojimi návštevami burcujú, vyzváňajú mi, a dobiedzajú na mňa na ceste, na uliciach miest, alebo aj vo vlakoch, a koľko môžu toľko sa pýtajú tie isté otázky: „Kde sú tie oblasti, kde sa neťaží, lebo je tam ochrana, kde sú tie lesy, ktoré vymierajú, kde sú tie husté lesy?“ Títo ľudia si to šinú od Hanko po Utsjoki, od Vaasa do Ilomantsi krížom-krážom cez vymleté stopy brázd na blatistých cestách v lesoch, či majúc na muške každé nábrežie a ostrov zo svojich lodí. Potĺkajú sa lesmi na zbere bobúľ a húb, alebo poľovačke – či vôbec bez cieľa. Napriek všetkému tomu na svojich cestách sa im nedostáva ničoho toľko ako polí pňov, či škôlok, ktoré sú samé stromčeky nie širšie ako rameno, alebo lesy v strednom veku, ktoré sú v strednom veku tak preriedené, že okrem stromov na vysemeňovanie tam nič nie je. Týto ľudia tvrdia, že pôvodné stromy, ktoré dosiahli plného vzrastu – také, ktoré je možné iba s rozpažením oboch ramien obchopiť – sú tak na staveniskách, alebo okolo víl. Štatisticky, by čo malo byť tým čoby malo navýšiť číslo kubickým metrom dreva?

Moje stanovisko tak tu, alebo v otázkach inde je skôr neblahé. V konverzáciách, alebo v novinách, či išli argumentáciou proti mne, alebo ma išli chlácholiť mi mnohí vešali na nos, že fantazírujem, alebo že z nejakého dôvodu chcem všemožne obraz reality mať prestrelený. Občas som opisovaný ako člen Helsinskej vyššej spoločnosti; inokedy ma majú za rozumbradu; alebo panickéhoproroka, ktorý nemá ani páru o živote o ľudí, obyčajných pracujúcich, krajine, alebo ekonomike. Musím na nich s tým, že som tento život žil, že som ho videl na svoje vlastné oči, aby sa nezbláznili. Po vojne som vidiecku krajinu videl rozobranú na kusy, matku krajov a lesov Fínska som videl do jemných kontúr ako svoju materinskú vlasť ušľapanú a deformovanú.

Síce som si už všimol, že nie na všetko mi pamäť dáva odpoveď s úplnou presnosťou. Nespomínam si všetky oblasti, ktorých lesy som zmapoval či v gumákoch, alebo na bežkách s kompasom a rozfranforcovanou mapou za opaskom. Tak som sa za onoho dňa musel pozrieť do svojich poznámok aby som zistil, že som sa v každom okrese Fínska neohrial, že som prebrúzdal cez 250 z nich, čo tvorí zhruba polovicu z celkového počtu. Vzorka je to dosť veľká, aby som si dovolil tvrdiť, že nie je zas toľko tých, ktorí by z prvej ruky mali poznatky a vedomosti o lesoch Fínska so mnou zrovnateľné pokiaľ to viem vyhodnotiť. Tiež som vyhotovil prieskum asi desiatky centrálnych dedín v Tavastii cez, ktoré viedli moje kroky, kde som každú časť lesného kraja prebádal.

Nikdy som nezasadol na vrchol satelitu takže si budem musieť nájsť dôveru k satelitným obrázkom zimného Fínska, Švédska, a Ruskej Karélie, ktoré dodal Mikko Puntari. No sám za seba poviem, že som po tých obrázkoch nijak veľmi neblúznil, keďže som tieto miesta videl zo zeme: rovnaká krovinatá step, rovnaká snežná púšť, a za hranicami temné lesy Švédska a Ruska.

Čo, že ma to ten život v lese naučil? Viem si vybaviť čoby hlavné body osnovy, a premietnuť ich do písaného slova? Koncentrovať do formuliek prihovára sa editor. Nechaj spomienkam voľný priebeh, povedz mladým, povedz o tom vrstovníkom, moje ja veterána chce svoju zlatú minulosť. Myslím, že to vezmem po strednej ceste.

Ušlo sa mi dosť času, aby moje oko neminulo mnoho pralesov, kde ešte neúradovala sekera počnúc ostrovov Alandu v srdci nevychodených lesov južnej Tavastie v Ostrobothnii, Karélii, Kainuu a južného Laplandu.

Niektoré z týchto oblastí boli tak divoké, že človek tu zbačil aj mamutie starobylé pne—možno čo hektár to jeden. V dedinách pár stromov gigantov skončilo z času na čas pre konštrukcie popri pobreží budovaných lodí: ich kmene vláčilo päť koní. Človek mohol chodiť hodiny a hodiny míľ cez divočinu vo Vienan Mujejärvi a Jonkeri, Nurmes a Kuhmo bez toho, aby natrafil na jednu jedinú stopu po inom človeku: žiadne triesky tam nenašiel, a ani táborové ohne. Sú to tieto miesta kde som sa po prvé naučil čo si slovo jedna báseň extázy v sebe nesie: čo to je, keď človeka uchváti sila zo sveta mimo sveta, kedy sa do lesov chce ísť stratiť, kedy si ide cestami, ktoré mu sa len tu a tam vynárajú z pamäti, kde ich má zasunuté; a keď tak ide, aby zoči-voči prišiel ako slepé kura k zrnu k starovekej borovici, ktorú obýva orol skalný so svojimi mladými – je to všetko bez toho, aby človek mal šajnu, že či je v Oulu, alebo v Severnej Karélii.

Oh, mocné divoké kraje Ranua a Pudasjärvi! Tadiaľ som sa trmácal tiež, aby som bol orlovi skalnému na krídlach v pätách. A Palovaara s jeho čriedou bujarých, divokých letných koní čo sa preháňajú slobodne nasledujúc cenganie zvonku okolo krku ich vedúceho koňa! Oh Vilmivaara and Soidinkangas, ktoré zatieňujete pôvab všetkých bohov na výsostiach! Bolo to tam kde som si spravil osobák v chôdzi: 36 hodín v jednom kuse a tempe pátrajúc po priateľovi, ktorý sa bez kompasu v divočine zatúlal. A čo dodať k enormným staveniskám v Pudasjärvi kde kedysi sa rozkladali močiare, kde sa dnes ľudia zabývali v husto zaľudnených oblastiach? A čo ešte tie borovicové hrebene, ktoré si medzi sebou veteráni od farmárov zdieľali, ktoré obklopovali krky otvorených slatín a stali sa tak zaraz tŕňom v oku vládnych vlastníkov pozemkov, technikov, a predákov …

Tiež si spomínam na celý nespočet lesných zrubových chát zo zálesia kde si drevorubači a pracanti z lesov – slovo ťažbár dreva tu vtedy sme zatiaľ nemali – nosili jedlo, ktoré si zaopatrili na míle odtiaľto po cestách a násypoch.

Pamätám si ich živý ruch, a ich chrápanie v zime, a tiež ticho v lete, keď ich nebolo; pamätám tiež na dvojicu dvoch staríkov, ktorá mala na starosti chaty strážiť, a žila tam celoročne. Vybavuje sa mi presúvaná klada, ktorá sa v tichosti zjavila ako duch: nižšie vetvičky velikánskych smrekov sa z čista-jasna otvorili ako opona aj, keď sa vŕzganie sánok ozvalo až, keď deväť paru fučiacich koní prekĺzalo okolo so svojími mega bremenami, ktoré vliekli na pobrežie k ďalším hromadám. V jari neostalo ani stopy na cestách inej ako než po snopoch zo slamy, ktorú ťažbáry rozťahali na strmých kopcoch, aby sa im ich náklad pribrzdil. Orly morské si túto slamu do hniezd na tých do najviac nahor sa vypínajúcich borovíc odnášali čoby výstelku. V tých časoch boli lesy oázou úplného ticha aspoň polovicu roka: od marca boli muži už na pobreží, a pri krajniciach s ich britvami, či slniaci sa bez tričiek na teplých brehoch; počnúc prvým májom mali na poliach čo robiť.

Celkom ako včera si viem pripomenúť prvé cestičky, ktoré či bicyklami, alebo mopedmi sa brázdili v štátnych parkoch Perho, Halsua a Lesti. Po týchto šli to boli cesty rozvrásnené umrznutým snehom, ktoré nemali dlhšieho trvania než tie predošlé. No teraz tu na miesto nich prišla celá sieť štrkových ciest, ktoré merali od vidím do nevidím stovky až tisícky kilometrov, čím sa z lesov stal jeden ementál sekcií a to fínsky les porazilo. Sieť týchto ciest mala ukrutánsky dopad aj na lesné rybníky, ktoré sú dnes plné lodí z laminátu, obklopujú ich kabínky, či autobusy – všetko v plnej paráde dúhových farieb.

To odlesňovanie sa s rachotom prevalilo začiatkom 1950-tych. Spomínam si prvých sto vyklčovaných hektárov lesov Yhtyneet Paperitehtaat v Luopioiset: les ostal široko-ďaleko do čista čierny a prázdny. Môj druh na cestách nebohý Pekka Putkonen, ktorý sa neskôr stal doktorom to nazval Prekliate Kullervo: pod týmto menom sa tento pojem v mojich poznámkach z terénu aj naďalej vyskytuje. Tento les bol obrátený v mesačnú krajinu dvojmužnými pílami.

Na zreteli mi utkvelo úplne len to jedno, že čo sa udialo stromom: zmizli mi z očí, roztopili sa ako sneh. Starobylé borovicové lesy boli preč aj s hustými smrekovými lesmi; nahradili ich kríky škôlok – keď sa to stane nahradzovanie je dokonané. Každá breza, ktorá mala kmeň širší ako noha sa stratila. Osikové háje boli metodicky katované k zániku: tie osiky, ktoré boli samá diera, ktoré som v 1950-tych šplhal aby som okrúžkoval na tristo malých kaviek obyčajných, sôv, alebo holubov. Holorubná ťažba začala z vnútrozemia, a nie skôr ako v 1980-tych sa prerúbala k obývaným pobrežiam. Číslo stromov, ktoré za pochodu zmizlo v nepredstaviteľnom tempe je bezprecedentné. Odhad, ktorý som prepočítal je, že v dedinách okolo Tavastie zo začiatku rokov 1980-tych stála snáď tretina stromov, ktoré tam stáli ešte v rokoch 1940-tych: strata dvoch tretín za tri dekády. Inde—obzvlášť na ďalekom severe – je ešte väčšia strata.

Tieto fakty sú fakty, a ukazuje sa, že lesnícky priemysel to má dobre spočítané, lebo na jeho propagandu si hneď tak niekto nepríde. Tomu čo som tu zrovna opísal môže dať váhu svedectva nemálo párov očí po celej krajine či satelitov z oblohy. A cez to všetko slová, ktorými lesnícky priemysel o ťažbe, ochrane a raste štátnych rezerv dreva mlží sú dosť, aby väčšine zapchali ústa – väčšine teda tým ľuďom, ktorí po lesoch na vlastnú päsť nepôjdu, ktorí sa na nich ani nezapozerajú skrze okienka vo svojom aute: väčšine takých, ktorí veria, že čo je zelené, a nie je to poľom bude isto byť lesom.

Všetky médiá im na túto hru oficiálnych klamstiev pristáli. Aby toho popletenia nebolo málo som dokonca len nedávno tomu našiel tú istú štatistiku o raste lesa v inak detailnej a čo do vhľadu hlbokej knihe: Stav životného prostredia vo Fínsku. Ako zvykol hovoriť Goebbels sa všetko čo sa x-krát zopakuje stane pravdou.

V lesoch je tma tmúca

Ako sa štatistiky, ktoré mám chápať tak, že mi naznačujú, že rezervy dreva sa spolu s ochranou dajú cielene zvyšovať skrze ťažbu? No oni boli zostavené Ministerstvom lesného výskumu, ktorého hlavnou povinnosťou je zhromažďovať dáta v zastúpení lesopriemyslu. Ministerstvo nemá vôbec čo s nezaujatou akadémiou robiť, aj keď masy – a hlavní editory nejakých takých novín –si to často vysvetľujú akoby to tak bolo. V mene ministerstva sa má človeku dostať akéhosi vedeckého tónu, a vymenovanie ministerských funkcionárov do profesúr nie je nič iné ako šikovný bluf. To isté je pravdou o oficiálnom titule, ktorým sa honosia lesní drevorubači: “lesníci.” Ministerstvo lesného výskumu je nástrojom v rukách lesopriemyslu: inými slovami ide je jednou z jeho odnoží. Priemysel je ako hoc-aká veľká korporácia iba o biznise. Veci, by vzhľadom na morálku neboli mohli byť iné nikdy ako dnes nakoľko sú bohmi priemyslu jedine banka a trh: priemysel by bez váhania predal aj svoju prababku. Priemysel ako je bude svoje rezervy zvyšovať, aby predával viac a viac tovarov, kým už nebude mať čoby predal. Priemysel nerozumie na svete skoro ničomu a budúcnosť je jednou z vecí, ktorej nerozumie. Kupčíkové plány nato, aby robil profit sa ani za horizont nedostanú.

Vyprodukovať priaznivú lesnú štatistiku je tým najziskovejším z biznisov. Stojí zato do nej investovať, mať na ňu rozpočet nekresťanských peňazí, pekne krásne obstarať, a múdro zastrieť. Je pre mňa ťažko uveriteľné, že skupiny pre výskum lesa–, ktoré ak dobre viem, cestujú cestami značenými v mapách, žeby ich prechodili – mali toľko nečestnosti vo svojej práci než, aby si výsledky dovolili zmanipulovať. No, keď sme pri sumárnych číslach, by som rád vedel, že koľko ľudí spracuje tie? Počul som, že vydavateľ satelitných obrázkov, ktorý si chcel tieto výskumy prejsť zistil, že to nebudú súbory, ktoré majú byť pre oči verejnosti. Archívy Metla [Ministerstvo lesného výskumu] boli zavreté. Neviem čo pravdy na tom je; však veci tohto rangu sú zvyčajne pravdivé.

Či si kto vie predstaviť, že si lesopriemysel dá tlačiť štatistiku, ktorá ukazuje, že sa rezervy dreva tenšia, či horšie ešte, že tu je katastrofický úbytok? Okrem toho predávania produktov lesného hospodárstva je prínos do priemyslu aj kúpa surového dreva. Je tu otázka toho z akej pozície by lesopriemysel zjednával cenu s vlastníkom lesa? Tento priemysel má jasno vo svojich obchodoch a know-how a chce svojho predajcu mať kde chce, aby ten veril, že produktu, ktorý je v hre je nadbytok a prijal cenovú ponuku, ktorú má pre neho priemysel. Navyše priemysel musí predajcu presvedčiť, že nadbytok stále rastie: presvedčiť, že dreva nie len, že je dosť ale, že ho pribúda stále viac. Len vtedy bude vlastník lesa ochotný chcieť predať lacno s tým, že predá aj viac stromov oproti tomu, žeby s predajom čakal v nádeji, že sa mu dostane lepšej ponuky. Hádam, že Ministerstvo lesného výskumu bude o priaznivých prírastkoch v rezervách dreva hovoriť aj keď bude už humpľovať posledné ríbezľové kríčky na dvorkoch ľudí, aby ich expedovalo do celulózky.

Síce menej dôležitý, ale nemenej tak obtiažny bod je treba zdôrazniť, lebo za tú zmienku stojí: keď sú ľudia v tom, že sa drevné rezervy zväčšujú tupí to tým pádom rétoriku najostrejšej ochranárskej ráže. Keď lesopriemysel veľkohubo trepe svoje slogany, ktoré pádnosťou nemajú ďaleko od šialenstva ako napríklad: Lesy tam len tak odhnívajú, z lesou sa stáva jedna zakliesnená džungľa, alebo sekera je lesu tým najlepším liekom; keď hovorí o využití -nevyužití, chátranítonutí v koncoch, alebo o samovražedných smrekových lesoch je na nebezpečne pochybnej pôde nedbanlivého manažmentu. Jednako, ale priemysel nič neriskuje aby nič nestratil nakoľko to čo všetko vyhlasuje sa opakuje dovtedy kým sa to nestane pravdou. Priemysel vie tiež, že má nato opakovať vyhlásenia a slogany čo opakuje so železnou pravidelnosťou, lebo disponuje nemalým finančným krytím a   ako jeho kolegovia v Neapole a Sicílii – nesmiernou armádou: lesníci, ktorý robia len čo im nakážu.

Biológovia samozrejme čas od času nájdu v sebe odvahu tieto aburdity, ktoré priemysel necháva kolovať korigovať. Upozorňujú nás nato, že lesy Fínska rástli od poslednej doby ľadovej a to bez akejkoľvek ľudskej pomoci, že stromy starých lesov sa naturálne obnovujú samé, že to robia tak ako všetka vegetácia, ktorej predošlá generácia odumrie. Človek, ale v lese sa chová ako pošuk z divých vajec v obchode s porcelánom. Výskumníci a priatelia prírody sa však pomaly ale isto skoro unavia: proste im chýbajú zdroje, ktorými infovojnu sponzorovať bez prestávky. Vo Fínsku tvoria malú menšinu, a ich štebot je bez veľkej námahy utíšený. Moje čierne slová na bielom prehluší bubnobitie.

Kritici, ktorí sa infiltrovali do radov lesopriemyslu—trójske kone—sú ošemetnejším problémom: experti formátu Lähdeho, Vaari alebo Norokorpiho sú pod intenzívnym drobnohľadom tak krutým, že to metanie bleskov na ochranárov z vonku oproti tomu vyzerá ako by ich čapkali za slušné vychovanie po hlave. V rámci lesopriemyslu si to opozícia skutočne zlíza, a o závisti nemôže byť ani pol slova!

Raz som sa lesníka opýtal ako by sa fungovanie poslušného konsenzu v lesníckom obchode, ktorý pri moci držia muži na, ktorom si len pár kritikov nevlámalo zuby dal vysvetliť: ako táto mafia naozaj operuje? Ako vôbec je možné, že kým tak mnoho z inštitútov a univerzít hrabe poslucháčov na kurzy lesníctva sa nikto tohto hnusu falošného vo forme ich zvrátených politík na tomto poli ani len ešte nechopil, aby ich opravil? Prečo všetok kriticizmus prichádza z kadesi inde, ale nie zo samej profesie, prichádza zo základného výskumu vedcov a ochráncov prírody? Prečo napríklad nesformovať nátlakovú skupinu, ktorá by Lauri Vaaru suportovala? Tento muž sa o odôvodnenie lesníckej ekonómie neháda, nerozpráva ako ochranár, a nekritizuje ani metódy lesníctva, ale robí aspoň to, že presvedčivo a za pomoci matematiky prizvukuje ako je príšerne neprínosný ťažko motorizovaný lesný zber pokiaľ ide o národnú ekonomiku, fínsky obchod a zamestnanosť.

Odpoveď, ktorú profesionály v lesníctve na tieto otázky dávajú sú jasné: všetky posty, ktoré v tomto odvetví sú tak sú buď vytvorené priamo ťažobnými spoločnosťami, alebo sú s nimi spojené. Ak by nejaký iný vzdelávací inštitút prišiel s inou formou výuky lesníctva, ktorá by sa rozchádzala s tou, ktorú vedie lesopriemysel, by hneď prví študenti, ktorí sa za takých nových lesníkov vyučili skončili bez práce. Okrem toho by sa slovo hneď aj dostalo ďalej: ďalší akademický rok, a škola by bola bez študentov. Je to vážne tak jednoduché.

Pár dekád to už bude čo tu a tam sledujem ako sa korisť miká v pavučine, ktorú usúkali mocipáni lesníci a ich spoločnosti. Ten kto má veľa scestovaného aj veľa vecí vidí; ten kto sedí za mnohými stolmi aj mnoho rečí počuje. Počul som aj sám veľa príbehov o biznise na nože medzi profesionálnymi lesníkmi. Tak tu je jeden z tých príkladov. Asociácia na pestovanie lesa, ktorá je v pozícii autority zakazuje ďalšiu ťažbu na malej lesnej farme, kde doposiaľ pár stromov zrezali.

Netrvá dlho a ukáže sa lesný správca s tým, že má obavy spolu s vlastníkom, alebo jeho vdovou o to, že kde sa neťaží tam sa netočia ani peniaze zatiaľ čo dane idú len a len hore. Tak si teda vlastník a lesný správca spolu sadnú aby dali hlavy dokopy. Možno by správca les obnovil tak, aby sa dvadsať rokov bol znova produktívny a dával drevo; medzitým bude musieť vlastník mať čo robiť, aby poplatil dane. Niektorí príbuzní možno upozornia nato, že tento prístup nebude v poriadku, ale čo sa s tým dá robiť? Peniaze sú prioritou. Prebehne transakcia: zákaz ťažby v tú ranu končí a lesný správca predá drevo v prvej zime za dvojnásobok, alebo trojnásobok jeho výkupnej ceny.

Väčšie transakcie sú dohodnuté s lesníckou autoritou a súkromnými spoločnosťami. Jednu epizódu som pozoroval pozorne v 1970-tych. Mladý muž zdedil od svojho držgroša otca dvesto hektárov borovicového robustného lesa. Stromy boli označené na výrub a vlastník si nakúpil rad-radom po sebe šesť áut Mercedes Benz –tiež všetky biele, ktoré všetky sám aj nabúral jedno po druhom. Muž mal šťastie: chcelo to šesť búračiek, kým stratil vodičský preukaz. No na každý pád objednal sa aj siedmy mercedes. Pamätám si, že ten muž si musel nejaký ten čas počkať, lebo predajca v tom čase biele modely nemal. Dom mladého muža (toho, ktorý bol teraz bez vodičského preukazu) stál na vzdialenosť päťsto metrov od miestneho lokálu. Nato, aby sa do lokálu dostal ten muž odšoféroval päťsto metrov v opačnom smere kým nebol na pobreží; tu si skočil do motorového člnu a odšoféroval sedemsto metrov do zátoky: to celé, aby si tých päťsto metrov nemusel dôjsť pešky.

Je tu ešte ďalší príbeh, ktorý s týmto má veľa spoločného. Borovicové lesy mladého muža boli v dvoch lokalitách: jeden bol na pevnine, a druhý na ostrove. Les na pevnine bol poslabší a celkom aj spotrebovaný, kým ten na ostrove bol ešte hustý čo do stromov aj keď bol ohradený Asociáciou na pestovanie lesa.

Muž svoje peniaze začal všetky míňať a napokon si peňažné prostriedky vyčerpal. Prirodzene ho pochytila panika a rozhodol sa predať svoju zem a lesy na ostrove. Zámožní farmári z dediny žiadostili po tejto oblasti, ale do rizika tejto transakcie sa im nechcelo: zarazená ťažba v skutočnosti znamenala, že pozemky v tejto oblasti sú z hľadiska kapitálu nezaujímavé pričom dane ďalej idú hore. Korporácia Kymi (dnes známa ako Kymmene) vyjednávala s prestávkami tu viac tu menej dobré tri roky až kúpila pozemky za babku. Ako sa dalo čakať tak akonáhle transakcia prebehla padol aj zákaz ťažiť. Muži z korporácie mi sami dali presné čísla: profit, ktorý za prvý rok z dreva z lesa urobili bol päťnásobok toho čo korporácia dala za všetko čo dostala od predajcu. A ešte ani nehovorím o holorubnej ťažbe.

No vráťme sa k tvrdým dátam o lesoch v mojej krajine. Túto jar som bol v srdci Sava za raz na biznisovej ceste, aby som našiel kúsok lesa, ktorý by som kúpil pre pripravovanú nadáciu na ochranu prírody. Uistil som sa, že som kamarát i s fínskou lesnou ekonomikou radšej predom a zistil som, že za posledných pár rokov sa čosi unikátne stalo: všetky súkromné lesy boli preskúmané, a pre každý hektár v nich bol vypracovaný plán ťažby. Kúsok, ktorý zaujímal mňa bol rozdelený na sekcie dvoch, alebo troch hektárov; detailne spracovaná informácia o type stromov, ktoré sa tam vyskytujú bola poskytnutá k tomu priemerný vek stromov a objem v kubických metroch. Podľa týchto dát by som povedal, že les bol minimálne zaujimavý.

Nato ako sme v lese, ale začali sondovať nás s narastajúcou mierou premkýňal opačný pocit. Ani jeden strom nebol vyrúbaný tak ako by to z plánu mohlo byť i tak však informácie, ktoré sa nám dostali neboli ani trochu presné. Isto boli dáta, ktoré vykazovali vek stromov a hlavne ich objem boli celkom mimo: objavili sme, že jedna tretina lesa bola prázdna.

Vždy si vediem sebavedomo s ohľadom nato, keď robím odhady hustoty lesa, a tentoraz mi ešte spoločnosť robil správca (môj známy, ktorý mal za nadáciu transakciu dokončiť). Správca a ja sme v jeden moment neveriacky zakývali hlavami. Potichy sme to otočili a vrátili sa: viacmenej bolo zistenie, že taký skromný les bol na široko ďaleko obkolesený stovkami hektárov holorubov depresívne.

Táto skúsenosť je tak nedávna, že o nej mi ešte ostáva povedať jednému z mojich susedov. Môj sused mal podobný príbeh, ktorý chcel zdieľať: vyrúbal podľa smerníc lesnej ekonomiky jeden kúsok zo svojich smrekov a vyšli mu z toho iba dve tretiny dreva, ktoré sľúbil plán. Rozhodol som sa teda, že si pohovorím s predstaviteľom okresného environmentálneho úradu od, ktorého mi bolo povedané, že pri stromoch zvykli zraziť desať až dvadsať percent z odhadov, ktoré poskytli lesné ekonomické plány. Z týchto vyššie uvedených zasvätených skúseností by skutočné percentá s veľkou pravdepodobnosťou boli aj vyššie, lebo naoko sa vláda usiluje platiť za kúpu chránených oblastí vysokú cenu.

Čo z toho celého vyvodiť? Že človek je ľahkoverný tvor. Navzdory tomu čoho som bol onoho času svedkom mám z toho teraz dojem, že chápadlá lesníckej mafie nie sú v každom kúte a pri každej päte. Už som aj tušil, že inventár lesov krajiny je vypracovaný pekne pracne a, že dáta nie sú zmanipulované skôr ako sa dostanú na ministerské úrady. Teraz ja starý lyšiak som konečne došiel na objav niečoho nového. Aké dostali pokyny ľudia, ktorí stoja za plánmi lesnej ekonomiky? Bola účtová uzávierka na lesy skrz na skrz zmanipulovaná?

Pokrytie lesom vo Fínsku musí byť znova k svetu

Mnoho rečí v tomto roku zaznelo na verejnosti o lesoch. Predmet týchto rečí, ale zostane stále in, lebo Fínsko to je les.

Keď ľudia počujú niečo o čom nevedia čo si myslieť a chcú počuť posledné slovo o stave a využití pre fínske lesy sú, ale vedľa. Ľudí neodlišujú ani tak ich fyziologické danosti či emocionálne životy čo je iné sú ich názory v, ktorých sú svetelné roky ďaleko jeden od druhého. Keď sa to týka lesov sú takí, ktorí veria, že Fínsko musí ekonomicky napredovať a vidia najvyššiu hodnotu v tom, že Fínsko ekonomicky rastie; iní v lesoch vidia základ prežitia života na Zemi. Medzi týmito dvoma proti sebe stojacimi názorovými tábormi nehrozí žiadna reč, ktorá by išla k veci výmeny názorov: musia si dojednať, aby svoje reči predniesli samostatne. Perspektíva človeka voči lesom je teda priamo spojená k otázkam celkom elementárnym: aká je percepcia života, humanity, a jej miesta v biocenóze (tj. biosfére) z hľadiska človeka. Pre ochrancu života, ktorý je diverzitou života (tj. biodiverzitou) primätý držať nad ním ruku ochrannú nie je prijateľné, aby jeden zvierací druh, ktorým je menovite humanita si zabral celú Zem. Pozri na človeka povie taká osoba ochrancu: pozri sa na neho v Bosne, Palestíne, Rwande, Kurdistane; alebo sa na neho pozri vo Fínsku, aby si ho videl ako sa angažuje v dedičských dišputách, alebo sexe po telefóne, či v odborovom hnutí: je človek snáď vyššie stojaci ako všetky iné formy života? Má človek právo rozhodovať o osudoch miliónov druhov, ktoré sú si v základe približne podobné? Je človek živým obrazom Boha?

Pre toho kto chce aby sa život udržal na žive je les posledným kusom pre, ktorý si príroda ešte náleží. Táto osoba môže akceptovať použitie dreva na stavbe skromných budov, alebo striedme používanie dreva na oheň, či zber húb a bobúľ.

Lesopriemysel na druhú stranu nemá s živobytím ľudským nič dokopy spoločné. Živobytie pochádza z poľnohospodárstva, rybolovu, a lovu vôbec a zberu zo živej Zeme. Lesopriemysel je tu jedine nato, aby sa žilo vo vate luxusu či ekonomického rastu. Ochranca života svoje argumenty stavia na rozmysle. Vedci z každého kúta sveta sa zhodnú na svojom verdikte jednohlasne: ak ekonomický rast zo svojho momentálneho tempa nezľaví tak ľudská civilizácia do niekoľkých dekád skolabuje. Tým, ktorí pozerajú o krok napred nakoniec neostáva, aby nevideli humanitu, ktorá vyhynula následkom ekologických katastrof. Krivka masívneho úhynu iných druhov až k vyhynutiu prudko rastie už dávno: pol milióna druhov zvieracích, rastlinných, a húb rok čo rok podľa fínskeho centra Heuréka.

No zvážme menej ťažkú otázku, ktorou je kvalita života človeka, aby sme videli s akými výčitkami na vine máme tú česť keď to príde na lesopriemysel. Lesopriemysel Fínsku zabezpečil exces luxusu, ktorý je nešťastím kulminujúcim v hazarde dnešnej ekonomiky. Drevo z lesov uzurpované spôsobilo vysoké hodnoty technológie, automatizácie, a vzdelania len aby sme zakúsili zostupnú líniu v štandarde života, ktorá vytvorila prepad zamestnanosti ( do toho patria zmyslu zbavené sociálne práce, a štúdijné kurzy) , frustráciu, prázdnotu a tiež nemenej sa s ďalej narastajúcim rozdielom zväčšujúce odcudzunie medzi generáciami a pohlaviami. Nedostatok náročnej fyzickej práce následne skončil pri celej rade fyzických nedostatkov.

Fínskym lesom z, ktorých ostali holé mesačné krajiny lesopriemysel naozaj nič dĺžny neostal, a rozpredal ich. Je vôbec ťažké opísať ako ďaleko dnes tieto lesy sú od svojej majestátnej minulosti, ktorú už pravoverne nezhmotňujú ako lesy rozmanité od prírody prirozdené. Fínska lesnícka politika dostala prirovnanie k bezbrehému drancu dažďových pralesov. No predsa len ešte jeden dôležitý bod musí byť zdôraznený: kým polovica, alebo dve-tretiny dažďových pralesov ešte stojí tak Fínsko – s výnimkou arktického Laponska – zo svojich lesov uchovalo iba 0,6% toho čo pôvodne malo.

Rozmýšľať v zmysle rezerv dreva skôr ako lesov sa rovná uvažovaniu v súradniciach lesopriemyslu, ktorý nám hovorí, že na jeden hektár fínskych lesov pripadá plných 94 kubických metrov dreva. Sú však faktory, a nie je ich málo, ktoré naznačujú, že toto totálne číslo je premrštené. No aj keby tomu bolo inak, by to bola hotová katastrofa: v priemere by hustá lesná pokrývka mala na hektár mať okolo 300-400 kubických metrov dreva. Keď už pre nič iné tak pre korekciu globálnej uhlíkovej rovnováhy – ten najtvrdší z tvrdých orieškov – by to chcelo, aby sa lesopriemysel na dlhé dekády úplne zabrzdil.

Môj 1,450 kilometrov dlhý výlet cez lesnaté krajiny Häme a Savo moju depresiu iba prehĺbil. Ťažba tu bola naozaj zúrivejšia ako nikdy inokedy: kilometre a kilometre hromád dreva, a klady vyzerali, že sú zo stromov mladších ako nikdy predtým, že pozostávajú z nešťastných stromčekov len zo dvadsať-tridsať ročných. Holorubná ťažba tu zobrala za svoje a vo mne to zanechalo jeden neodbitný dojem: mäkké programy sú podvrhom na oklamanie európskych nákupcov papiera.

V časopise Suomen Luonto [Fínska príroda] bádateľ Risto Seppälä žiadal pre dobro lesov novú lesnú platformu, kde na “environmentalistoch” požaduje aby sa vzdali ďalších mét pre poctivosť. To čo som tu ja doposiaľ opísal, by snáď primelo aj Seppälu, aby si spočital šialenstvo čo vypustil z úst. Biedny kompromis by bol už len ten, žeby ochrana aspoň polovice lesov dostala zelenú ako to Brundtlandská komisia sama predkladá na posúdenie. Je, ale absurdné, aby človek uveril, že tu vznikne kompromis kde karty rozdávajú šampióni ekonomického rastu, ktorých rétorika je v praxi skazou od začiatku dokonca.

Osud ťažby

Za poslednú zimu sa pod motorovými pílami popri ceste do mojej dediny skácal k zemi jeden les čo ešte stále stál. Bol to jedľový les a kde tu v ňom sa týčili aj veliké brezy. V tom istom čase vyťažili aj od naproti cesty zo širokej mýtiny vysoké vysemeňovacie borovice: mýtinu tam vytvorili pätnásť rokov dozadu a zasadili na nej semenáčiky široké ako palec. O tomto čase žijem na jednom hektáry priestranného pozemku, ktorý je takým ostrovčekom všade vôkol, ktorého je to samá ťažba.

Tento les od cesty bol vyťažený holorubne počas zimy a nie začiatkom leta, kedy zvieratá pohlavne žijú a kvety kvitnú ako tomu bolo s polovicou holorubov v tejto oblasti. Je to jedna z pozitívnych vecí, ktoré neušli mojej pozornosti (je treba vo všetkých záležitostiach to pozitívne vypychnúť). Potok tečie cez čistinu kde riedke stromoradie po jeho brehoch ostalo nedotknuté – na ochranu kľúčového biotopu, by som povedal. Tieto stromy, ale mikroklímu potoka s jeho papradím sotva ustrážia. Pre krajinu, by bolo bývalo lepšie keby tam tá do oči bijúca rada kladami popílenými všade popri tých otrieskaných stromoch neostala to miesto strašiť. Dohromady tam na tej čistine tak plus pár ďalších stromov, ktoré od seba ostali stáť vo vzdialenosti dvadsať, alebo päťdesiat metrov toho ostalo toľko.

Ťažba sama robila ako je to dneska zvykom dojem. Niet väčšieho klamstva než toho, že sa krajina mení napospas prírode na pustinu: len teraz ruchom lopatových rýpadiel žije naozaj a duní, rachoce, vrzgoce, škrípe, kvíli, a rinčí. Väčšiu časť práce odviedli dve multitaskingové v zelenej eco-friendly farbe maľované mašiny. Po tom ako si rozovreli vstup sa mašiny pohli do veľkých lesov za štátnou cestou. Pralesy, ktoré som za mlada či v strednom veku poznal sa zmenili na vetrom ošľahané malé lesíky. No mašiny mali ďalej čo na práci: týždeň čo týždeň sa sunuli ďalej a ďalej; postupne sa rachot zmenil na buchotanie a buchotanie na vzdialené dunenie kým aj dunenie neustalo úplne s príchodom jari.

Rovnako ťažko natrieskané kamióny odviezli guľatinu preč. Neviem dodnes, kde boli odvezené: pred tým za asu čo pamätám boli mŕtve stromy prevezené 300 km ďaleko do Kaskinen, kde je niekoľko závodov na spracovanie dreva.

Jedného dňa dorazil gigantický červený traktor. Nahromadil vetvy a vrcholky stromov, ktoré po krajnici cesty navŕšil do háld. Urobilo sa to, aby sa k tejto práci nemuseli uchyľovať ľudia, aby sa zaistilo, že sa na čistinu nevydajú, aby po mašinách čistili triesky. Po tom prišla rada na žltý bager, ktorý do zeme vykopal jamy. Za posledných pár rokov všetky plochy určené k ťažbe boli zorané a to často hneď aj dva roky po ťažbe, aby sa zazelenalé kríčky malinčia, ktoré tam vyhukli v tom okamihu vytrhali a krajine dali ráz znova takej bezbrehej monotónnosti najčiernejšej melanchólie. Tento krát sa, ale poponáhľali s oraním ešte viac a zorali hneď ( veľké hurá! pre ďalší pozitívný aspekt!).

Všetky tieto mašiny si našli cestu okolo malého fliačku stromov, ktoré ostali zachované (tretí pozitívny aspekt!). Medzi mohutnými jedľovými lesíkmi rástla malá nepriepustná koncentrácia stromov, ktoré sa nijakou hodnotou nevyznačovali. Bol tam aj malý a pekný chumáč jelší. V lete miestny obyvateľ jelše vyrúbal buď na žiadosť vlastníka lesa, alebo čistiny (dosť na tom treťom pozitívnom aspekte …).

V marci som mal cestu na koni do dediny, a náhoda tomu chcela, že som si dával na čas. Zrazu som v ceste mal dva kamióny, ktoré ju blokovali: jeden viezol sekačku na triesky a druhý prepravku na triesky. Kamióny ťažkopádne zacúvali aby ma nechali prejsť a samé nahrmeli na štátnu komunikáciu. Je som mal naďalej naponáhlo. Enormne veľký zával snehovej kopy z poslednej zimy sa navŕšil do jedného matracu pol metra hrubého na vrchu kôp z drevených triesok. Polovica váhy nákladu tých triesok bola snehom. S trochou zdravého rozumu som si domyslel, že energia, ktorú triesky pri horení priniesli sa v rovnakej miere využila na ich usušenie.

Pár dní nato som prišiel na nejaké kalkulácie v novinách týkajúce sa praxe úmernosti využiteľnosti premočených triesok, ktorá je nulová. Počiatkom leta firma Taimi-Tapio vysadila nejaké semenáčiky smrekov na čistine (semenáčiky tak malé, že som z cesty svojími starými očami videl iba malinké zelené bodky). Okolo čistiny sa neváľali krabice z kardbordu (štvrtý pozitívny aspekt), ale sa skôr kopili v troch krabicových komínoch z kraja cesty. Boli tu tak ponechané na slnku a daždi, aby boli čoraz bledšie, a spráskanejšie. Šťastie je, že toľko toto poslendné leto zas nepršalo (piaty …).Vyzeralo to akoby na krajnicu vyhodili tri plné kamióny odpadu z domácnosti.

Zodpovednosť zato čia vec mala byť tie krabice upratať—či vlastníka čistiny, alebo spoločnosti, ktorá vysádzala stromčeky—sa diskutovala s prezidentom cestného manažmentu. Zodpovednosť nakoniec padla na spoločnosť. Prezident a lesník, ktorý pre spoločnosť pracoval sa stretli, ale nič z toho nevzišlo. Nehovoríme napokon o nikom inom ako o profesionáloch v lesníctve (tu nič ako pozitívny aspekt nevidím). V auguste po asi dvadsiatich výletoch do dediny pri, ktorých som mal šancu sa kochať výhľadom na odpadky som sa posťažoval inšpektorovi environmentálnej konzervácie vo Valkeakoski, ktorý bol v kontakte s Taimi-Tapio. Komíny, ale ostali kde boli.

V septembri som sa do Valkeakoski vybral na návštevu, aby som otvoril vyjednávanie s inšpektorom. Apeloval som na fakt, že cesta je oficiálne mestská cesta, a má nato cestné značky, ktoré to dokazujú ( aj keď najbližšia zastávka je sedem kilometrov odtiaľ). Tiež mi nedalo, aby som nespomenul, že sa pri ceste nachádza dvadsať domov medzi, ktorými sú aj letné chaty. Nemohli, by poverenci z mestských parkov, alebo rozvoja dať ten neporiadok do poriadku s náradím, ktorým disponujú a firmu zato účtovať?

Inšpektor, ktorého ramená sa ohýbali pod rokmi-rokúcimi skúseností mal zato, že toto by viedlo k nekončiacim poťahovačkám a sťažnostiam na roky dopredu a preto to mesto riskovať nebude. No jednako sme vymysleli plán, ktorý mal v popise práce aj notoricky malé mentálne kapacity lesníkov. Mysleli sme si, že pravdepodobne si celý náš plán lesníci domyslieť dokonca nedokážu. Ostrá vyhrážka, by nám z mesta len ťažko urobila prostredníka, ale bola tu malá šanca, že plán, by bol ozaj zafungoval. Do polovice septembra sa po krabiciach zľahla zem: táto sezónna dekorácia bola odstránená po troch a pol mesiaca.

Ale idem už sám pred seba si. Začiatkom júna sa cez víkend prihnala prvá búrka, ktorá skácala na čistine mnohé stromy, ktoré osamotene stáli (spolu s radom stromov okolo môjho potoka). Jeden z tých stromov pretrhol telefónny drát. Moje tri mesiace trvajúce hľadanie vodného vtáctva búrka prerušila. Tak som plánoval zavítať domov. Potreboval som telefón, ale musel som si dať do tela, a dva kilometre do susednej dediny šľapať pešky, lebo na tri dni spadla telefónna linka než sa v pondelok elektrikári ukázali.

Búrka, ktorá v polovici leta prišla zúrila ešte krutejšie. Udrela na celú provinciu, a pováľala pár stromov aké na čistine ešte boli. Telefónne káble sa na spretrhali po viacerých rôznych rozostupoch. Svet by bol bez telefónov určite bez pochyby k životu stvorenejším – no ľudské životy, by v tom prípade museli byť zariadené o veľa inak. Kedy my máme telefón za samozrejmosť stáva sa jeho absencia veľkou prekážkou, ktorá nám robí problémy. Keď som volal nemocnicu, lebo som svojej deväťdesiatdva ročnej matke riešil endoskopickú operáciu utiekol som pri návrate na svoju loď vo vzdialenej dedine ku kamarátom turistom a taxíku. Domov som okrem toho navštívil ešte dvakrát s niekoľkými dňami medzi každou návštevou; dedina stále nemala svoju telefónnu linku, a ja som to musel brať bicyklom k svojím známym v dedinách opodiaľ, ktorých telefóny fungovali.

Po mnohých pokusoch sa zlyhanie telefónov nakoniec konečne ohlásiť podarilo. Na druhý týždeň z domov od mojich známych som prezvonil telefónne centrum sa povypytovať na rozpisy údržby. Telefónne linky spadli aj v minulosti, ale elektrikári sa vždy pregnantne ukázali. Teraz fungovalo iba národné telefónne centrum: „Vitajte v Sonera zdarma telefónnych službách. V túto chvíľu sa Vám nemôžme venovať. Naši operátory …“ Nasledovalo päť minút hudby: „Vitajte v Sonera zdarma …“ Rovnaký neopísateľne sladký hlas, ktorý v človeku budí túžbu vraždiť.

Spojenie sa nikdy nezaviedlo, ale po presne desiatich dňoch elektrikári prišli. Sonera vyhodila polovicu svojich elektrikárov a celá situácia po silnejšej búrke kontrole vymkla. Sused blízko mňa len len, že tento incident prežil: osemdesiatpäť ročná žena, ktorá žila sama mala od svojej dcéry, ktorá žila v Tampere pre istotu každý deň telefonát. Vďaka neuveriteľnému šťastiu vnúča tejto pani trávilo krátke prázdniny na jej chate na pláži, keď padli tie telefónne linky: vnúčaťu sa vydarilo postarať sa o svoju starkú zatiaľ čo ostalo v kontakte s Tampere prostredníctvom svojho mobilu za drahé hovory.

Kopce odpadu sú dnes preč a telefón je znova spojazdnený (aj so starou pani). Milosrdný sneh je, ale neskoro. Teraz keď sa lesnícka ekonomika už v žiadnom ohľade na svoje brutálne metódy nekrotí, teraz, keď sa vyorané čistiny niekdajšiej zalesnenej krajiny zlučujú jedna dokopy s druhou a do toho s poľami na kilometre od vidím do nevidím, by asi veci pre nás nemohli vyzerať bledšie. Je to iba pätnásť rokov čo dediny mali nejaký ten dobytok a polovica polí sa zelenala trávičkou. Teraz človek neuvidí jedno teľa, či zelený fliačik. Veľký kusisko z oblasti náležiacej dedine bol zoraný a polia či lesy sa obrátili na čiernu holozem.

Je to moja vlasť a každá vlasť si zaslúži lásku. Takže to celé mám rád. Znova a znova sa sám o tom ubezpečujem, že to mám rád: čo iné môžem milovať ak nie to? Beda ono to musí byť milované.

Víta WWF zločin?

Začiatkom februára dostali cez médiá všetci fínsky ochrancovia prírody šok na, ktorý hneď tak nezabudnú. Nakoľko rana prišla neznámo prečo práve odtiaľ odkiaľ prišla, ukázala sa vykazovať vyložené ťažkosti. Medzinárodný fond na ochranu divočiny, alebo teda WWF (World Wildlife Fund) oznámil, že pokiaľ ide o lesníctvo patrí Fínsku druhé miesto. Ako prvé sa umiestnilo Švajčiarsko, a predposledné Estónsko, a posledná Lotyšsko.

Vieme, že lesnícka politika vo Fínsku je tou v novej Európe ekologickou katastrofou číslo jeden—je výsledkom masívneho excesu v útoku na lesy starého stovky rokov. Naše zalesnené kraje, ktoré sa tiahli na 200,000 tisícoch štvorcových kilometroch boli v slede dvoch svetových vojen zdecimované na úplnú pustinu; naše zásoby dreva teraz čítajú na 50-70 kubických metrov dreva na hektár: inými slovami to stačí na takých 10% z plného, prirodzeného počtu (400-500 kubických metrov na hektár). Tú väčšiu časť toho čomu sa hovorí lesy Fínska tvoria holé čistiny, ktoré v zime človek nerozozná od poľa, alebo škôlky, ktorých stromčeky sú nanajvýš hrubé ako zápästie. V našej krajine tu stoja zalesnené záplaty aby čo to zalátali v podobe malých ostrovčekov a hlúčikov stromov. No aj tieto miznú rýchlejšie ako by sa človeku mohlo zdať nakoľko sú ťažbármi deň za dňom otvárané stovky a stovky nových ťažobných miest.

Tomuto sa nič podobné v Európe nikde nedeje (zato patrí vďaka všetkým bohom!).

Medzi rokmi 1986 a 1998 som sám urobil lesné inventáre v popise, ktorých som zabral naprieč veľkou väčšinou Európskych krajín tisíce a tisíce kilometrov, a viem o sebe povedať, že som so situáciou v Európe oboznámený z prvej ruky. (vo Fínsku medzi rokmi 1948 a 1999 som spísal inventáre aké pokryli desiatky tisícov kilometrov lesov v skoro 250-tich krajinách). V prevažnej väčšine európskych krajín – špecificky Nemecku – je lesná pokrývka takmer úplne zachovalá, keď aj nie je pôvodná, ale z časti pochádza z výsadby, ktorá je nejaký ten čas už v rukách ľudí. Estónsko, Litva (alebo Lotyšsko) sa tešia tým skoro absolútne intaktným, rozprávkovým pralesom. Opýtal som sa Timo Tanninena, ktorý je hlavným sekretárom WWF vo Fínsku o tomto verejnom vyhlásení – nakoľko vo veci Fínska majú informácie o WWF fínske zdroje – ale nedostalo sa mi žiadnej jesnej odpovede. Na vysvetlenie vecí mi Tanninen poslal 135 strán v angličtine, ktoré leteli hneď do smetia (koho mohlo napadnúť, že ochránca lesov, ktorý sa narodil v Häme bude po anglicky vedieť čo i len slovo?!); tiež pribalil leták vo fínštine na jednu stranu, ktorý nedáva ani za mák zmyslu. Leták drmolí čosi o úspešne zdarnom fínskom lesníctve, a malej oblasti lesov vo Fínsku, ktorá ostala zachovaná.

WWF a jeho fínska vetva si musí uvedomiť, že lesníctvo je ľudská aktivita a je pravým opakom ochrany. Nehľadiac na akúkoľvek eufemistickú terminológiu to znamená, že ide o pílenie lesov: tu vidno, že lesníctvo je úhlavným nepriateľom konzervácie prírody. Vydávanie prehlásení o rôznych metódach ťažby – to znamená pľundrovania lesa na rôzne spôsoby – nemá čo hľadať v náplni práce WWF.

WWF proste nemôže ignorovať fakt, že lesopriemysel používa jeho vyhlásenia v médiách na zakrývanie reality, ktorou je úplná devastácia v lesoch Fínska pred európskymi nákupcami dreva. Alebo sa WWF vo venálne skorumpovanom Fínsku a Európe zmenil na vetvu lesopriemyslu´a patrí k organizovanému zločinu?

Nikto sa neunúval toto hnus evokujúce vyhlásenie odvolať. Situácia je preto pre priateľa prírody ako som ja, ktorý fínsku pobočku WWF podporoval od jej založenia, ktorý ju posúval k odvahe do nejednej zo zanietených kampaní, ktorý bol jedným z tých, ktorí zasadali v jej administratívnom výbore po dlhú dobu, ktorý vždy jej kampane financoval nemalými peniazmi zo svojho vlastného platu – teda až dodnes, naďalej horko-ťažká.

(in Can Life Prevail? A Radical Approach to the Environmental Crisis. Převod Kristián Čura)

Kalendář akcí

M T W T F S S
 
 
 
 
1
 
2
 
3
 
4
 
5
 
6
 
7
 
8
 
9
 
10
 
11
 
12
 
13
 
14
 
15
 
16
 
17
 
18
 
19
 
20
 
21
 
22
 
23
 
24
 
25
 
26
 
27
 
28
 
29
 
30
 
31
 

Nejbližší akce